Strach 1
„Prečo nepustíš svojho psa z vôdzky?" opýtala sa ma priateľka na výlete za hríbmi, kde sa jej psíček motal okolo nás. „Bojím sa, že mi utečie. Je poľovníckym psom a keď chytí stopu, nič nepočuje," odpovedala som. Vzápätí som si však uvedomila, že strach z odbehnutia psa je vo mne. Možno by sa on ani tak nesprával, keby som mu ja dôverovala. Naplno celým svojím vnútrom. Keď do tohto pocitu dorastiem, môjho psíka pustím.
Strach 2
Prečo má moja priateľka v lese na výlete za hríbmi nohavice zasunuté v ponožkách, ruky schované v dlhých rukávoch? Bojí sa kliešťov. Pozriem na svoje holé nohy v šľapkách, odkryté ruky, ľahké tielko. Mne ani nenapadlo chrániť sa pred kliešťami, ona má pred nimi strach. Úsmev. Každá si nesieme životom zatiaľ ten svoj strach.
Strach 3
Na prechádzke okolo Váhu ma upozornila neznáma pani na hady. Vraj pred chvíľou odplašila z chodníka vretenicu. Čo s takouto informáciou? Báť sa? Strachom si nebezpečnú situáciu len privolám. Rozhodla som sa nebáť sa, veď vretenice sú plaché a určite sa odsunú z môjho priestoru do pokoja, kde nechodia ľudia. Tak. Rozhodnuté. Informácia ostala suchou informáciou.
Nestrach 4
Tíšina pri vode, poludnie. Od rána som v lese, žiadneho hada som nestretla. „Tu pri vode a na slniečku majú však hady ideálne prostredie," prebehlo mi mysľou. Nebála som sa, ale pre istotu som pozrela pod nohy. Pri jednej, schovanej len v otvorenej topánočke, skrútená v klbku sa vyhrievala vretenica. Vzdialenosť medzi nami - tri centimetre. Napriek tomu, že som z vlastnej skúsenosti vedela, aké „mrštné" sú vretenice, nezľakla som sa. „Oddychuj, nedaj sa rušiť," prebehlo mi bleskovo mysľou a pomaly, bez strachu, som zdvihla najbližšiu nohu pri hadovi a odkráčala.
