Až tak, že si známi mysleli, že nás - teda mňa a môjho psíka - napadol medveď. To však iný pes zautočil na toho môjho. Šiel mu po krku.
Nikdy som o takejto situácii nerozmýšľala, odrazu som vedela, že krik pomôže. Minimálne privolať majiteľa. Všimla som si však, že keď bol môj krik neskutočne silný, taký úplný z hĺbky seba samej, útočiaci pes zaváhal. Tak som kričala z plného hrdla a stavala sa medzi psov. Môj bol na vôdzke, vlčiak navoľno, a možno práve preto nemal o mňa záujem.
Chvilinku mi bežalo mysľou, že môžem kopancami toho môjho chrániť. Ten nápad však rýchlo odznel. Až doma v pokoji som usúdila, že to vôbec nebol dobrý nápad. Agresívnou obranou by som rozpútala krvavú vojnu. Krik bol krásne ženským a veľmi, veľmi účinným nástrojom.
Bilancia:
1. nahryznuté uško môjho miláčika, ale zdá sa, že nebolí veľmi,
2. hrdosť, že sme situáciu zvládli, a polovičato bez strachu. To som si uvedomila hneď, keď dobehli majitelia vlčiaka - vôbec som sa nebála, veď nebol ani čas na bátie. Môj psík však bol vystrašený, tak som mu cestou domov spievala, aby v mojom speve pokoj našiel,
3. a kde je intuícia v príbehu? Bežne aj môjho psíka púšťam navoľno, no v ten podvečer, hoci som sa niekoľkokrát zohla, že ho pustím, neurobila som tak. Až som sa čudovala, že mu nedoprajem voľnosť. Teraz viem prečo... na vôdzke som mala situáciu v rukách a mohla som "tancovať" medzi psíkmi,
4. majitelia vlčiačika, všetko je v poriadku. Ak Vás môj krik vystrašil, ospravedlňujem sa, ale vďaka Vám viem, že viem kričať, a viem, že viem v kritickej situácii intuitívne a bez strachu reagovať. Môj psík už pokojne spinká, všetko je teda v poriadku.
