Kde bolo, tam bolo ... začína každá rozprávka. Či ide o rozprávku, posúďte sami: Malý anjelik často sedával Pánu Bohu na kolenách a takto sa s ním rozprával: „Pane Bože, Tvoja láska je nekonečná, Tvoje milosrdenstvo je bezhraničné. Otecko, ale aká je tá ľudská láska, ako dokážu ľudia milovať?"
A Boh povedal: „Ich láska siaha až do neba." Anjelik zareagoval: „Ale ja by som chcela veľmi zažiť tú lásku."
„Je tu možnosť," odpovedal Boh. „Mám jedných rodičov, ktorí veľmi túžia po dieťatku, ale ich dieťa bude veľmi trpieť. Chcela by si to?"
„Neboj sa, ja im dám potrebnú silu a s mojou silou im dávam aj moju dôveru, viem, že to zvládnu." A tak Pán vdýchol ducha malého anjelika do života rodičov pri splynutí ich milujúcich tiel.
NELKA:
Veľmi som sa už tešila na svet. Aj keď som už spoznávala prvé dotyky a slová v lone mamičky, chcela som ich už vidieť. Tak som sa ponáhľala. Bolo to krásne. Každý sa na mňa usmieval, len ocko bol akýsi smutný. Veľmi chcel, aby som sa volala Tomáš. Ale nakoniec ma pomenovali menom, ktoré vybrali moje sestričky. Ockov smútok pominul, keď som sa mu zahľadela do jeho očí a pohladila mu jeho srdiečko. Bolo to krásne, ich láska rástla a každým dňom som spoznávala nových ľudí. Aby tých stretnutí bolo ešte viac, precestovali sme Slovensko od Spišskej Novej Vsi až po Bratislavu. Moje sestričky nestihli prežiť to, čo som ja stihla za šesť mesiacov.
Blížili sa Vianoce. Nevedela som, čo to je, sestričky sa však veľmi tešili. Mne ale začala akosi oťažievať hlavička. Vtedy som pochopila, že už asi prichádza môj čas. Čas, keď musím všetkým nahradiť tie krásne chvíle, keď im musím opätovať ich lásku a pomôcť im zvládnuť beznádej. Aj som myslela, že to už nezvládnem, keď som v spleti hadičiek a jemnom hluku nemocničných prístrojov hľadela na svojich rodičov. Boli veľmi zranení a smutní. Nemohla som ich opustiť.
S maminkou sme teda ostali v nemocnici. Pre ňu to bola obrovská škola pokory a zrod jej obrovskej lásky k druhým. Bolo nás tam veľa detí. So Silvinkou sme boli najmenšie, ale boli tu aj veľké slečny ako Erika, ktorá mala osemnásť, ba aj devätnásťročný fešák Riško. Tety a ujovia doktori spolu s tetami sestričkami sa o nás starali ako o vlastných. Celé oddelenie sme boli ako jedna rodina.
Chemoterapie, ožarovanie - všetko sa to striedalo. Potom zas kopec liekov. Myslela som, že to moje telíčko ani nemôže vydržať. Čo ako sa všetci snažili, aj napriek unikátnym postupom liečba nepostupovala, a tak som sa po desiatich mesiacoch dostala do svojej postieľky doma. Bola som šťastná, aj keď som sa postupne prestala hýbať a stratila zrak. Dokonca ku mne chodili ujo s tetami s plamienkom, uľahčili mi dýchanie a pomohli trochu od bolestí.
Pri postieľke sa vystriedalo veľmi veľa ľudí, no nik neodchádzal so srdcom uboleným a nešťastným. Naopak. Odchádzali obdarovaní kúskom môjho srdiečka, ktoré horelo mne darovanou láskou. Keď už prišiel čas odísť, nebolo to ľahké. Nechcela som opustiť toľké milujúce srdcia.
Vtedy mi maminka povedala: „Anjelik môj, ak ťa drží naša láska, nemusíš sa báť. My ťa budeme milovať aj keď budeš v nebíčku. Neboj sa, všetko tam pekne pokukaj a keď sa stretneme, všetko nám poukazuješ. Ale nezabudni - ťahaj Pána Ježiša za šaty a ukazuj na nás." Trochu som sa upokojila. Potom si ma zobral do náručia ocino. Zahľadel sa mi do očí a rečou, ktorú dovtedy používal len s maminkou, ma odovzdal do Božích rúk.
„A opäť som tu, Pane. Nebolo to ľahké. Bála som sa ich opustiť a vzdať sa ich lásky. Ale ona naozaj dosiahla nebo a je tu so mnou."
Ja teraz ukazujem a prosím za vás, lebo v každom z vás ostal kúsok môjho srdiečka a moje ste zase zaplnili vy.
Váš anjelik N
PS: Pre všetky deti, ktoré sú v nebi a pre všetky mamky, ktoré ostali na Zemi, pieseň od Janka Svetlana Majerčíka https://www.youtube.com/watch?v=dVcLT7kCgjc
