„Jednoducho buď. Tma ti vždy sama povie, čo treba aktuálne v tvojom živote riešiť. Môžeš si dať zámer, bude však len z rozumu, tma vyberie tému. A pri každom pobyte inú,“ povedal. Mal pravdu. „Moja tma“ mi veľmi aktuálne nadhadzovala nevyriešené situácie súčasnosti, pichala do mojich vlastností, pocitov, ktoré som zatlačila do tieňa a neriešila v súčasnosti. Aký postup si zvolili tma a moja myseľ? Najprv v bdelom stave prinášali konkrétne situácie, potom lucidné snívanie nastavovalo zrkadlo cez rôzne, nie vždy príjemné, detaily príbehov. Boli reálne? Vymyslené? Boli z mojich minulých zrodení? Ukazovali vzorce duše nášho rodu? Tak či tak, dokonale zapadali do seba idúc z jedného sna do druhého počas celého pobytu a vytvárali obraz toho, ako sa cítim v súčasnosti.
Prvý sen okrem iného priniesol situácie z rôznych historických období, v ktorých som spoznávala svojich žijúcich i mŕtvych blízkych. Uvedomovala som si, že spím, oni sa mi snívajú. Najprv obraz v starovekej krčme. Pitky, bitky, veľa farieb, veselosť. Pri stoloch niekoľko mojich blízkych. Nemali podoby zo súčasného života, no srdcom som cítila, že patríme k sebe. Snažila som sa s nimi skontaktovať. Nevideli ma.
Sedela som na vyvýšenom mieste v historickej krčme: „Aj keď sa mi všetci snívate a nechcete mať vidieť, urobím si s vami hoo ponopono.“ Spomenula som si v sne na starú havajskú techniku, ktorú sme v škole etikoterapie Adviata Vladimíra Červenáka i v kruhoch na etikoterapii používali tak, že ju mám v sebe a moje vnútro mi ju automaticky ponúkne v mnohých situáciách v reálnom živote a vida! – teraz i v sne. Obraz krčmy sa stratil a bola som malinká v kuchyni nášho starého domu s maminkou. Bola pravdepodobne nedeľa ráno, lebo maminka mala na sebe žiarivo bielu zásteru, na hlave natáčky a voňal koláč. Hoci som sa mamine plietla popod nohy, nevidela ma. „Mami, mami, tu som... Stále snívam?“ Hoo ponopono a ďalšie obrazy. Niektoré preblikli rýchlo, v niektorých som sa chvíľu motala, aby som ich ukončila cez havajskú techniku lásky a odpustenia.
V snoch som reálne cítila, že idem od jedného sna k druhému akoby vo výťahu smerom nahor, dokonca som niekedy mala pocit, že je to zubačka v Tatrách. Stále som si uvedomovala, že spím a obrazy mi prináša moje vnútro, bunky môjho tela, ktoré majú všetky moje osobné zážitky i zážitky môjho rodu vo svojej pamäti. V poslednom sne prvého dňa pred prebudením som spoznala priateľov zo súčasného života. Napodiv ma jeden videl, no nechcel vidieť. Otočil sa mi chrbtom a zmenšil sa. Uvedomovala som si, že ma naplnila ľútosť. Otvorila som oči do tmy. Sen sa stratil, ľútosť ostala. Chvíľu som nehybne ležala, nechala doznievať obrazy zo snov.
Ľútosť ostávala a oslabovala telo, srdce. V predstave mi naskočilo grafické zobrazenie čakier, ktoré poznám z jogy i zo školy etikoterapie, s popisom v dvoch priestoroch. V priestore odporu, teda pýchy, a v priestore spojenia, teda lásky. Tabuľka čakier s prepojením na jednotlivé pocity, vlastnosti a prežívania vznikala postupne v etikoterapeutických kruhoch, terajšiu podobu jej dal Vladimír Červenák a tiež ju aktívne používame v kruhoch. Veľmi jasne vďaka nej si možno uvedomiť, kedy a v akom priestore sa nachádzame a ukazuje možnosti, cesty reálneho riešenia v praktickom živote.
Tma mi teda prihrala do predstáv i tabuľku a zároveň uvedomenie, že ľútosť je toxická vlastnosť. Prežívala som ju na fyzickom oslabení svalov, „bolesťou“ v srdci. Ostať v ľútosti znamenalo ostať v oslabení. Prejsť do súcitu znamenalo prejsť do srdca a sily. Nasledovalo teda hoo ponopono na ľútosť s poďakovaním, že mi ukazuje, aký veľký potenciál na jej spracovanie mám v sebe. Slabosť tela povolila. Precítila som súcit s tými, ktorí ma v snoch nevideli, cítila som súcit aj sama k sebe. Dokonca v jednom snovom obraze som si neskôr súcit naplno prežila v spoločnosti mojich snových spolupútnikov. Čo však môžem ešte po prebudení z hlbokého spánku urobiť? Napadlo mi ukončenie. Ide o ďalšiu z etikoterapeutických techník školy Advaita, ktorá podporuje prijatie a výrazne uvoľňuje napätie, strachy, podporuje návrat do priestoru spojenia.
Myseľ však pracovala ďalej a snažila sa porozumieť snu s mnohými obrazmi, najmä s detailmi situácií. Nerozumela som, prečo ma moji blízki nevideli alebo nechceli vidieť. Došlo mi to pri druhom lucidnom sne. Znovu v rôznych veľmi ťažkých situáciách som vnímala, ako ma niekto pozoruje a vždy zaznela z jeho úst veta – aj toto zvládne, všetko zvládne. Tú vetu poznám! Často znie v mojom vnútri, keď sa do niečoho pustím alebo prežívam náročné životné situácie – aj toto zvládnem. Zároveň mi došlo, prečo ma nikto v predchádzajúcom sne nevidel – cestou tmy potrebujem prejsť sama, cestu tmy potrebujem zvládnuť sama. Byť tu a teraz veľmi úprimne a intenzívne sama so sebou.
Tma vo svojom tichu mi túto možnosť ponúkala, môj sprievodca Roman ma výrazne na tejto ceste podporoval. Oceňovala som najmä jeho podporu v tom, aby som si ticho a tmu naozaj bez postranných úmyslov robiť čokoľvek iné užívala. „Jednoducho buď,“ zdôrazňoval, a tak som si po dlhom spánku – pre mňa akože noci - vždy ľahla na zem na karimatku, podložila ruky pod hlavu, naplno otvorenými očami vnímala tmavý priestor nado mnou, počúvala ticho a jednoducho bola.
V hlbokom spánku počas celého pobytu v tme prichádzali sny, ktoré nadväzovali na seba a vytvárali jeden snový seriál veľmi intenzívne prepojený na mňa, moje vlastnosti, moje správanie, moje tiene, moje strachy... V spätnom pohľade vnímam, že som si vždy uvedomovala, že snívam a mnohé situácie som riešila už v sne. To znamená, že takmer všetky techniky z etikoterapeutických sedení mi v snoch nabehli a pomáhali uvoľniť napätie, uvoľniť cestu pochopeniu.
Navyše, Roman ma naučil pri vnímaní agresivity v jednom sne starú tibetskú techniku na prijatie. Vyrozprával mi ju v tme podrobne v ôsmich krokoch, potom ako správny pán učiteľ ju stručne zopakoval. Ešte prišlo jeho odporučenie, aby som techniku necvičila, kým som z nej v eufórii. Totiž - bola som vytešená z toho, čo ma naučil a bola som schopná hneď si všetko vyskúšať. Roman ma však pribrzdil - potrebovala som sa dostať do svojho stredu, do pokoja a potom niečo robiť. Starú budhistickú techniku prijatia som teda odložila na neskôr.
Ajhľa, moje vnútro mi ju však pri najbližšom sne o strachoch prirodzene ponúklo. Žiadne pochybnosti, či som si všetko správne zapamätala, žiadne zapájanie mysle. Pokojné TU A TERAZ v prúde udalostí v tme s aktívnym a prirodzeným prístupom v čase, keď som potrebovala.
V lucidných snoch počas celého pobytu prichádzali rôzne situácie akoby z historických filmoch, v ktorých som rozpoznávala seba samú. Zrkadlili mi negatívne zdravie poškodzujúce vlastnosti a emócie. Raz som bola hore, raz dole. Veľmi intenzívne som sa v snoch dotýkala najmä strachov, agresie, bezmocnosti, pocitov obete, všetko v príbehoch. Príbehy jednotlivých snov nadväzovali na seba, preto hovorím o snovom seriáli. Dokonca v posledom snívaní som našla riešenie reálnej situácie zo súčasnosti.
Vždy po prebudení nasledovala silná detoxikácia organizmu, po sne o strachoch sa striedali aj stavy s teplotou a zimnicou. Čokoľvek sa so mnou dialo, vedela som, že je to v poriadku a keďže som bola nastavená na prijímanie, všetky situácie som v pokoji prijala. V duchu som sa však usmievala - Romanov príchod do tmy za mnou to vždy istil. Bol mojou oporou.
Šesť dní v tme s lucidným snívaním bolo veľmi výživných. Keď som sa vrátila do života, uvedomovala som si pri niektorých ľuďoch, že som ich stretala vo svojich snoch a pochopila som, prečo sa navzájom správame tak, ako sa správame. Sny mi totiž ukázali, čo máme či nemáme medzi sebou vyriešené a kadiaľ vedie moja cesta.
Taká bola „moja" tma. Každý ju však prežíva veľmi špecificka a svojsky. „Moja" prvá tma mi ponúkla lucidné snívanie, nabudúce má pre mňa pravdepodobne pripravené niečo iné.
