Čím? Tým, že bol, že je sám sebou. Nehral sa na smoking, nehral sa na mešťana. Bol, je chlapec z Východnej, aj keď momentálne žije v meste. Janko Svetlan Majerčík.
Keď sa naše cesty stretli v priateľstve, dohovorili sme si posedenie u neho v drevenici. Obraz, ktorý sa mi vtedy naskytol, si držím v sebe ako obraz krásnej slovenskej rodiny. Na lavičke sedel Svetlan, za ruku držal svoju Stanku, vedľa jeho jeden syn, pred nimi sa motkala dcéra a oddane k nim vzhliadal psík. Nielen letná pohoda, ale aj teplá atmosféra domova.
Presne toto teplo som cítila, cítim aj z jeho piesní. Také dôverne známe, nežné aj provokujúce, vážne aj huncútske. Ktosi o Jankovej rodofolkovej pesničkárskej tvorbe povedal, že pri počúvaní jeho piesní má človek chuť byť ešte lepším človekom. Áno, áno, áno. Niekedy mám pocit, že nám na jeho koncertoch rastú krídla, aby sme mohli v melódii jeho piesní letieť k svojim koreňom, ale aj za svojimi snami či len tak si zašpásovať s webom. Apropo, pesnička o webe má zatiaľ dve slohy, tretiu vraj dopíše asi o dvadsať rokov, keď bude vidieť, ako to s webom a ľuďmi závislými na ňom dopadne.
Keď sme sa s Martinom Geišbergom rozprávali o Jankovi, povedal: „Keď počúvate jeho pesničky, napríklad z cédečka, v istých polohách znejú až naivne. Človek vtedy neverí, že by niečo také čisté v dnešnej dobe mohlo byť. Potom stretnete Janka Majerčíka a zistíte, že je to možné."
Dodal, že pre neho je Jankova hudba modlitbou. „Janko spieva o krásach, na ktoré keď sa človek napojí a zároveň vypojí veľa výmyslov či nezmyslov z hlavy, zrazu pocíti, že Janko piesňami vysiela do sveta svojské modlitby. Sväté modlitby."
Ja mám od Janka aj svoju modlitbu. Akú? Raz mi Janko Svetlan priniesol do práce cédečko. Vraj je len pre mňa a rozhodne si ho mám pustiť až doma, keď budem sama. Cédečko nazval S tebou, mami... Rozbúchalo sa mi srdce. Tušila som, o čom bude. O mojej Mirke, ktorá v pätnástke po ťažkých dňoch v rakovinovom objatí odišla. Púšťala som si ho dookola a plakala niekoľko dní. Cez Jankovu pesničku sa mi prihovárala z nebíčka moja dcéra. Vraj dýcha šťastím a s ockom si na nás s veľkou láskou spomínajú. A jej odkaz - keď sa v lese dotknem kôry stromov, pošle mi znamenie. A ja sa tak rada dotýkam kôry stromov...
Na poslednom koncerte ma Janko Svetlan znovu dostal. Novou piesňou, ktorú vraj zatiaľ spieval len svojim milým doma a psíkovi Lakymu. Existuje pravda. A v nej záverečná sloha: „Existuje domov, taký malý štát. Mama, otec, deti, predkovia a tak. A rodový statok, miesto istoty. Skús o tom podumať kamarát i Ty. Kamarát i Ty." Odrazu som znovu mala pred očami obraz rodiny, šťastnej rodiny, defilovali ňou predkovia celého rodu, voňali mi lúky, obilie pomleté na chlieb, cítila som rosu na bosých nohách, vietor v tvári, lásku v srdci a dobrotu, dobrotu, ktorá ma ovíjala, napĺňala šťastím a dvíhala.
Jediné, čo sa v takýchto chvíľach dá, je - milovať Svetlana. Milovať jeho schopnosť prijímať do piesní správne slová, milovať dar jeho hlasu, milovať jeho blízkych, ktorí mu utvárajú prostredie, v ktorom tieto dary vyniknú. Milovať Svetlana a jeho schopnosť posielať v piesňach krásu a lásku do sveta. Veľká vďaka.
Janko Svetlan Majerčík: http://www.youtube.com/watch?v=dVcLT7kCgjc&feature=youtu.be
