Láska
Vraj sme sa výzorom veľmi na seba podobali. Ja vysokoškoláčka, on zamestnaný muž. Láska ako hrom napriek tomu, že bol telesne postihnutý. Možno pomohla tá podoba. Keď sme spolu kráčali mestom, niektorí ľudia sa okato na nás pozerali, iní ukradomky. Môj milý a neskôr manžel, ak sa niekto na jeho chorobu opýtal, trpezlivo odpovedal. Ja by som najradšej všetkým vyplazila jazyk. Netušila som, že po viac ako dvadsiatich rokoch od sobáša sa jeden z našich priateľov vyjadrí - vraj nechápe, ako som si ho mohla vziať. Truľo. Táto láska vyrástla zo srdca, fyzická podoba bola mimo.
Papuče
Manžel ťažko dýchal, oči privreté, telo nevládne. Rýchlo do nemocnice, čo keď sú to posledné minúty jeho života? Boli. Pochopila som. Chcela som však byť s ním. Nemožno, zahlásil lekár a poslal ma domov. Môžem mu nechať aspoň uterák, papuče? Jednoznačné nie. Medzi dverami som pozrela na svojho muža. Biela plachta prikrývala jeho nahé telo. „Ako si prišiel na svet, taký odchádzaš. Nahý," prebehlo mi mysľou. Pred nemocnicou som si sadla na obrubník. Pršalo. Keď som mu nemohla nechať ani jeho papuče, poslala som k nemu svoju modlitbu. Tá prešla cez lekárov.
Náruč
V jeho náručí bolo fantasticky. Tým, že mal choré nohy a potreboval barle, v rukách si niesol všetku silu a nehu zároveň. Keď si ma prvýkrát pritiahol k sebe a schoval do náruče, roztancoval sa šťastím celý svet. Odvtedy celých dvadsať rokov som v jeho rukách nachádzala oporu. Tú nežnú a plnú lásky, ktorá nepotrebovala slová. Držal ma v náručí v chvíľach pohody, ale nepustil ma z nej ani celú noc, keď nám zomrela najstaršia dcérka. Keď umrel on, už len s vďakou som mohla pohladiť jeho zopäté chladné ruky. Napriek jeho odchodu ich cítim aj v chvíľach pohody, ale aj vtedy, keď sa svet zdá boľavý. A to sme sa po jeho smrti spolu „dohovorili", že mne ešte patrí pozemský život, jemu ten nebeský. Naša láska však oba prepojila.
