Sedemdesiatdvaročný muž bol takmer čerstvo po operácii. Vraj sa koncom minulého roka musel rozhodovať: buď zomrieť s nohou, alebo žiť bez nohy. Rozhodol sa pre amputáciu. Nie je to však jediné nadelenie osudu. Tragicky stratil dvoch dospelých synov. Jeden sa zabil pri dopravnej nehode, druhého našli utopeného v neďalekom meste. „V pitevnej správe bolo, že náhodné utopenie, ale neverím. Všetko toto nepridalo môjmu oslabenému srdcu. No po jednom synovi nám ostal vnuk, z neho sa tešíme."
Rozprával dlho, a stále so zavretými očami. Otvoril ich vždy len na chvíľočku, keď čakal moju otázku. Aj to sa pozeral do stropu, nie na mňa. Ale evidentne potreboval vyrozprávať sa.
„Na doliečovacom budem, kým sa mi zhojí kýpeť. Zatiaľ nemôžem byť so sebou spokojný, lebo noha ešte bolí, a ja som na bolesť veľmi citlivý. Prešiel som totiž viacerými nemocnicami na Slovensku, lebo som bol niekoľkokrát operovaný. Začalo to operáciou srdca, keď som dostal štyri bajpasy a urobili mi aj plastiku srdca. Od tých čias sa mi cievky zanášajú." Muž má čas na operačných stoloch spočítaný: „To máte tridsať hodín odležaných na studenom stole, ale vraj na poslednú operáciu som prišiel v poslednej chvíli. Dúfam, že ešte zimu tohto roku prežijem."
Potom si povzdychol - no, čo už, sú to hriechy minulosti - fajčenie a strava - ktoré sa vraj u neho prejavujú všade a stále. „Hovorí sa, že „doliečovacie" oddelenie v každej nemocnici je to posledné oddelenie, kde sa ešte snažia udržať človeka pri živote alebo mu ho predĺžiť," pokračoval. „Na tomto oddelení sme sa stretli pacienti, ktorých by sa diagnózy na iných oddelenia ťažko stretli. Sú tu ľudia od porúch psychiky, po rakovinu, amputácie, úrazy, ťažké stavy. Takže človek, ktorý týmto oddelením prejde, je rád, že neprešiel cez rieku Návu smrti a že sa vracia domov v zlepšenom stave."
Dodal, že sa teší domov, ale jeho radosť v hlase veľká nebola. Zláskavel mu však vtedy, keď prezradil, že do nemocnice za ním každý deň chodieva manželka a rada porobí servis okolo neho, najmä uležaný chrbát potrebuje jej ruky. „Sestričiek a ošetrujúceho personálu je na oddelení z môjho pohľadu málo a nestačia sa venovať jednému pacientovi toľko, koľko by mu patrilo," vysvetlil, ale z jeho hlasu bolo cítiť, že láskavé ruky svojej ženy v túto chvíľu mu prinášajú najväčšiu radosť. Hlas mal totiž celkom veselý. Dokonca sme sa rozlúčili tak, že mi vyrozprával vtip a celkom schuti sme sa na ňom obaja zasmiali.
PS: Keď som sa stretla s týmto mužom bez nohy, práve si zvykal na svoj nový osud. Dve jeho výpovede mi ostali v pamäti. Prvá - zhodnotil, že pyká za hriechy mladosti. Druhá - hoci to nepovedal priamo, láska jeho ženy ho dvíhala k úsmevu. Verím, že aj cez poznanie osudov iných ľudí sa stávame lepšími.
