O samote a osamelosti sme sa často rozprávali na cvičeniach so seniorkami. Táto téma najviac zaznievala pred sviatkami, dokonca sme vtedy ani necvičili, len sa rozprávali o tom, ako zvládnuť sviatky bez blízkeho človeka.
Ženy, najmä tie, ktoré žili samé, ale nielen tie, sa totiž báli samoty a s ňou spojenej osamelosti. Hneď za osamelosťou zaznieval strach, že sú nemilované, odmietané, opustené, že nemajú s kým slovko prehodiť, že určite budú plakať, že sú sirôtky a opustené ako palec...
Čo s tým? Je niekoľko ciest, ale jedna z nich je, podľa mňa, najúčinnejšia, no najťažšia. Prešla som ňou, a tak budem písať z vlastnej skúsenosti.
Pochopiť a prijať samotu
...to je prvým, a najťažším krokom: pochopiť, prečo práve ja som sám/sama. Prečo práve mne zo života odišiel najbližší človek, prečo sú deti ďaleko, prečo neprichádzajú, prečo nikoho nemám, prečo, prečo, prečo. Každé prečo je dôsledkom nejakej situácie, nejakých situácií. Za samotou, pocitom osamelosti je totiž veľa rôznych dôvodov a čím viac do nich vidím a začínam ich chápať, tým majú rôznorodejšie prejavy. Alebo ak chcete – odkrývajú svoje hlbšie a hlbšie korene.
Nič sa nedeje náhodou. Nech je však akákoľvek príčina za samotou, jedno je isté – všetci sa potrebujeme skôr či neskôr s ňou spriateliť. Neutečieme pred ňou. Minimálne v jednej chvíli nás dobehne, ba predbehne, postaví sa pred nás a povie: „Tu som. Poď, človeče, odchádzame spolu na druhý breh.“
Vtedy sa už nebude dať utiecť. Možno dnes – zajtra utečieme zo svojej samoty, nájdeme si spoločnosť, partnera, len aby sme neboli sami, prehlušíme ju hlukom života, ale na jeho konci budeme so samotou sami. Čo s tým? Pochopiť a prijať samotu.
Najvyšší level samoty
Zatiaľ pre mňa najvyšším zvládnutým levelom samoty je práve to - byť cez sviatky sama. Vôbec svoje prvé sviatky o samote po smrti dcéry i manžela som nezvládla. Keď mi vtedy zavolala priateľka a počula môj hlas, hneď mi dala inštrukciu - utekaj k niekomu. Tak som sa zbalila a sviatky som strávila u jednej z dcér. Vtedy som však pochopila, že s tým potrebujem niečo urobiť. Utekať zo svojej samoty sa nedá donekonečna...
Boli to malé-veľké kroky, ktoré ma naučili byť samou, ale necítiť sa osamelo. Moja cesta? Šla som cez jogu a meditácie, cez etikoterapiu a spracovanie svojich strachov, cez astrológiu a pochopenie, že každý sme si svoju samotu priniesli do tohto života a potrebujeme ju prijať. Každý. Na jej úplnom dne je totiž jeden obrovský poklad pre každého. Ak zvládnem samotu, spokojne, pokojne môžem prejsť na druhý breh. A o toto všetci tu na Zemi hráme. Každý život má totiž jasnú diagnózu – smrť.
Od zimného slnovratu do Vianoc
Pred Vianocami tému smrti nastoľuje aj zimný slnovrat. Tri dni po ňom sú bodom medzi smrťou a životom, od ktorého sa vinú do Vianoc tri dni zastavenia akoby na mŕtvom bode. Tri dni ani svetlo nenaberá na sile, ani tma sa nepúšťa svojej sily. Ak smrť ako zmenu, ako transformáciu nemáme prijatú, prichádzajú dni nepokoja, nespokojnosti, chaosu či odporu, nechápeme, čo sa deje. Ak svoje strachy vieme spracovať, je to čas na zvnútornenie, čas nádychu pred vstupom do svetla. Sú to tri dni ani do svetla, ani v tme, ale v pokoji svojej duše.
Ako sme o sviatočných dňoch – a to je jedno, či ide o Vianoce, Silvestra, Veľkú noc či iný sviatok - hovorili so seniorkami, ktoré sa báli samoty? Išli sme k ich vlastným strachom veľmi osobne, hovorili sme o možnostiach, ako si do sviatočných dní vniesť radosť, tvorivosť, spokojnosť... ako byť sebavedomou bytosťou, ktorá nerobí zo seba obeť, ale pozná svoju cenu. Ako však spoznáme, že sa správame ako obete a hráme na city niekoho iného, manipulujeme niekým? Napríklad aj slovami – som sama ako prst, cítim sa ako sirota, som chúďa osamotené, ani vodu mi nemá kto podať, už nikdy viac nechcem sviatočnú samotu, osamelosť zažiť... Hráme na city. Ideme dole so svojou silou, sťažujeme sa, cítime sa slabí, boľaví, zranení a čakáme, kto nás kedy poľutuje. Ľútosť nás však znovu oslabuje, a hups! Už sme obeť ako vyšitá. Koleso sa uzaviera.
Cesta do spokojnosti, šťastia a pokoja duše vedie cez pochopenie a prijatie života. Sú aj iné cesty, táto je najdlhšia a najťažšia, lebo sme na nej sami so sebou a potrebujeme mať odvahu dotknúť sa naplno aj svojej samoty. Ísť na jej dno, nájsť poklad, perlu v pochopení, že samota je fajn, že dáva možností.
Ešte poznámočka – samotu môžeme zažívať aj vo dvojici, medzi kamarátmi či vo veľkej rodine. Z horoskopov poznám, že každý, každý samotu spoznávame, riešime a liečime si ju v niektorej oblasti svojho života... a učíme sa samotu prijať.
Prečo som nedala nadpis samota neznamená osamelosť? ... lebo cez slovo osamelosť by som kalkulovala so strachom z osamelosti, manipulovala strachom. Ak však pochopíme a prijmeme aj samotu, aj osamelosť, môžeme životu hovoriť jasné, sebavedomé ÁNO.
Vianoce sú tohto roku za nami, ďalšie sviatky - a možno aj so samotou a jej dobrými príležitosťami - pred nami. Máme šancu postúpiť o level vyššie.
