Všetci máme v sebe všetkých dvanásť znamení, naše telo naznačuje spolupôsobenie všetkých dvanástich znamení v jednom dokonalom orchestri. O fraktál ďalej každá bunka v tele má v sebe všetkých dvanásť znamení... Všetci teda súznieme v rovnakých témach, len každý z nás ich má zafarbené „po svojom“ s ohľadom na to, ako sú v osobnom horoskope narodenia i v horoskope prítomného okamihu rozložené jednotlivé planéty či body horoskopu a ako medzi sebou komunikujú.
Spln a nov v novembri
Najpresnejší je osobný horoskop vypracovaný podľa dátumu, času a miesta narodenia. Pri vypracovávaní mesačných horoskopoch pre jednotlivé znamenia píšem najmä o splnoch a novoch. V novembri je spln 4.11. v Býkovi a nov 18.11. v Škorpiónovi. Spln bude teda veľmi silným dňom najmä pre Býkov, nov pre Škorpiónov. Ich základné témy sa však dotýkajú nás všetkých.
V novembrovom splne ide o materiálne zabezpečenie, stabilitu, otvorenú alebo zatvorenú cestu do hojnosti. Novembrový nov môže byť o emóciách, intuícii, o prezradených tajomstvách, ale aj o špinavých hlbinách, bahne a hľadaní cesty z nepríjemností do pokoja. Všetky znamenia sa však nejakým spôsobom budú dotýkať otázok života a smrti, pominuteľnosti, vzťahov k žijúcim i mŕtvym predkom.
Svetlé a tmavé hroby
Prvé novembrové dni - Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých – totiž ponúkajú viac príležitosti napojiť sa na predkov rodu cez spomienky, modlitby, plamienok sviečky a vyjadriť im svoju vďaku, že sme, že žijeme. Môžeme začať od tých najbližších, od rodičov, starých rodičov a po nich poslať lúčik lásky všetkým predkom. Pokojne až po Adama a Evu.
Keď som bola malá, od rodičov som na Pamiatku zosnulých dostala balíček tenkých sviečok a behala po cintoríne hľadajúc hroby, kde žiadna sviečka nesvietila. Tam som zapálila tú svoju. Ešte aj teraz po mnohých rokoch „vidím“ vo svojom vnútri tie tmavé hroby s jednou sviečočkou... nech odpočívajú v pokoji.
Máte aj vy takéto tmavé hroby vo svojich rodinách? Leží v nich niekto z rodiny, na koho rodina z nejakého dôvodu chcela/chce zabudnúť? Leží v niektorom hrobe niekde vo svete aj váš „zabudnutý“ predok? Zvyčajne až taký zabudnutý nie je. Naoko zabudnutým predkom môže byť v rodine niekto, kto prekročil hranice a rodina ho „vydedila“ zo spomienok, kto sa stal nepríjemným, nepohodlným... Jeho meno je tabu v rodine.
November je však naplnený modlitbami, cez ne môžeme prijať „zabudnutých“ vo svojom vnútri, poslať im modlitbu vďaky, odpustenia a lásky. Možno čakajú na to. Čo dáš, to sa ti dostane, platí aj v tomto prípade. Zavrhnutí predkovia sú ako diery, ktorými uniká kvalita žitia, výživa z rodu k nám. Zvyčajne po napojení na všetkých predkov, aj tých nechcených a zabudnutých, sa situácie v živote výrazne zmenia. Možno rozpustíte niektoré nepochopiteľné strachy, možno sa stratia pocity viny, možno v niektorých situáciách prejdete z bezmocnosti do sily, z ľútosti do súcitu a pokoja...
Nenarodené deti
„Zabudnutým“ zosnulým môže byť aj nenarodené dieťa, ktoré sme vytesnili, či už odišlo na druhý breh spontánne alebo umelým potratom. Jeho dušička si tiež pýta pozornosť, lásku. Tým, že sa nenarodilo, neprestalo existovať.
Môže sa stať, že práve v tomto období prídu živé sny s našimi mŕtvymi predkami či nenarodenými deťmi. Dobrou možnosťou je prijať svoje živé sny s odkazmi a symbolmi, ktoré sú v nich uložené. V každom prípade, aj keď sa ich zľakneme, pomôže modlitba. Nám, predkom i nenarodeným deťom, ktorí / ktoré sa akýmkoľvek spôsobom dostanú do nášho vedomia.
Jednou z techník, ako uvoľniť napätie z týchto snov, je okrem iného aj hoo ponopono, stará havajská technika lásky, odpustenia a vďaky. Je vhodnou do novembrového stíšenia či meditácie. V stíšení a za zatvorenými očami si môžete predstaviť alebo precítiť svoje nenarodené deti, všetkých svojich predkov v ženskej i mužskej línii. Že ich nepoznáte? V poriadku, oni vás áno. Veď ich odkazy nesiete v bunkách svojho tela, a tak im môžete povedať: „Milujem vás. Ospravedlňujem sa za všetko, čo som vám vedome či nevedome spôsobil. Prosím, odpustite mi. Odpúšťam vám. Odpúšťam si. Ďakujem.“ Alebo k nim vyšlite svoju modlitbu, ktorá vám je blízka.
Kolotoč života a smrti
„Čo ste vy, boli sme aj my, čo sme my, budete aj vy,“ hovorí nápis v krypte nad hrobmi mníchov v Brne. Či vo vete vidíme múdrosť, či škodoradosť, či konštatovanie, či sa nad ňou pousmejeme, či nás pichne do nespracovanej témy, záleží jedine od nás a našich postojov. Zároveň hovorí o tom, ako máme v sebe spracovanú smrť. Či ju prirodzene prijímate, alebo neprirodzene odmietate.
Veľakrát zľahčujeme tému predkov – ja nič, ja si žijem svoj život, mám málo spoločného s otcom, mamou, krstným... oni boli takí, či onakí. Za minulosťou treba urobiť hrubú čiaru – počuť niekedy. Neodporúčam, pretože nespracovaná a do tieňa zatlačená minulosť nás môže dobehnúť a ako prekážka sa zjaviť v súčasnosti. Čo s ňou skôr, ak to urobí?
Minulosť možno oslobodiť zo strachov, prijať úprimne takú, aká bola aj s predkami takými, akí boli. Vzťahy s nimi sú totiž korene, ktoré vyživujú. Chceme sa odpojiť od koreňov? Nie? Šups, šups nazrieť, ako to mám práve ja s predkami. Ak máme s nimi dobrý vzťah, vyživujeme si ním aj svoj aktuálny partnerský vzťah, pripravujeme výživnú pôdu aj pre budúce partnerské vzťahy našich detí. Nie sme totiž odtrhnutý vozeň na štreke života. Ktoré svoje neukončenia či výzvy svojho žitia zvládzeme my, o to jednoduchšie to budú mať potomkovia.
Prijímaná smrť
Nov 18.11. je v Škorpiónovi a pravdepodobne u mnohých vyplaví emócie. Môžu prísť s úsmevom, ktorý podporuje vzťahy, i so slzičkami, cez ktoré je možné sa emocionálne uvoľniť. Paradoxne práve smútok a slzy si často vieme zakázať, hoci cez ne sa dokážeme očistiť z bolestí. Skúsme byť teda k sebe úprimní a prejavujme to, čo naozaj vo svojom vnútri cítime bez ohľadu, čo na to povie okolie, či sa niečo patrí, či nepatrí. Je čas na uvoľnenie emočných blokov. Urobíme týmto dobrú službu svoju fyzickému i psychickému zdraviu.
Úžasnou metódou je zručnosť prijímať život a smrť také, aké sú. Nech nám ktokoľvek blízky už odišiel na druhý breh, jeho odchod si zaslúži pokoru a prijatie, pokoj v našom srdci. Jednoducho – prijať smrť ako prirodzený následok života a vnímať ju ako dar pre tých, ktorí ostávajú. Smrť sa totiž vždy dotýka srdca pozostalých, ktoré uvoľňuje, zjemňuje a po vyplakaní sa napĺňa láskou. Darom smrti môže byť otvorené srdce, empatie, láska...
Dôležité je vyplakanie, vypustenie emócií tak, aby sme mohli z ľútosti prejsť do súcitu. Sme predsa cítiacou bytosťou. Najväčším darom je však prijatie smrti, zmierenie sa s ňou v srdci, kde nastane pokoj a cezeň môžete vnímať odkazy predkov. Ako? S pokojom v srdci sa pozrite na to, ako žijete vy, ako žili vaši rodičia, prípadne starí rodičia, pozrite sa na to, aké témy sa ťahajú vo vašich rodinách a máte to. Poznáte odkazy svojich predkov. V novembri je na to dobrá príležitosť.
Kto sa bojí bezmocnosti a smrti?
Veľkým trednom súčasnosti je zastieranie znakov starnutia. Ponúka ich okolitý svet - príkladov je mnoho, ale dôležitejšie je, ako my prijímame vlastné dozrievanie do múdrosti v starobe. Potrebujeme zakryť prvé vrásky najprv make upom, potom hľadať ďalšie spôsoby, ako sa vrások zbaviť? Potrebujeme si vytrhať prvé šedivé chĺpky v obočí? Potrebujeme si zafarbiť šediny, aby ani jeden sivý vlások netrčal z hrivy, alebo nedajbože, aby cestička vo vlasoch sa belela? Nechceme vidieť v zrkadle svoj zostarnutý obraz?
Môj učiteľ jogy raz povedal, že všetci celý život žijeme a správame sa tak, aby nám ošediveli vlasy a keď konečne sú šedivé, sivé či biele, zafarbíme ich. Celý život na ich zmene pracujeme, oni poslúchnu, a my ich nechceme. Jeden z paradoxov nášho žitia...
Z akého dôvodu sa tak veľmi bojíme prvých vrások, vysušenej pleti, šedivých chĺpkov, sivých vlasov? Z jedného - bojíme sa smrti. Odmietame ju, zatláčame do kúta, ignorujeme, všetky jej prejavy chceme zneviditeľniť. Ona je však prirodzeným pokračovaním života. Je tu, nemožno ju vyhnať zo života. Teda - možno sa tváriť, že neexistuje, ale v rozhodujúcich sekundách nebudeme na ňu pripravení a bolestne, ťažko sa bude otvárať brána na druhý svet. Príkladov je veľa - sama som zažila na detskej onkológii odchody detí v pokoji, ale i vo veľkom odpore, plači a zlosti. To boli deti... ako sme na tom my dospelí? Sme pripravení na smrť?
Na jednej strane strach zo smrti môže byť veľký, na druhej pokojná smrť môže byť odmenou za život v láske, pochopení a odpustení. V novembri sa smrti cez jeho prvé dni dotýkame viac ako inokedy a možno je čas sa opýtať seba samého: "Žijem tak, aby smrť bola krásnym zavŕšením pobytu na Zemi?"
Dá sa pripraviť na vlastnú smrť? Ak odpovieme ÁNO, pochopili sme a zároveň PRIJALI, že smrť je prirodzeným následkom života, že život má stopercentnú úmrtnosť v našom svete. Ako sa teda pripraviť? Napíšem o tých spôsoboch, s ktorými mám vlastnú skúsenosť:
1. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som sa prvýkrat stretla s meditáciou na smrť. Keďže som na ňu nebola pripravená a nemala som žiadnu skúsenosť s meditáciou, no so smrťou v rodine áno, ostali mi na meditáciu spomienky plné ľútosti. Momentálne aj vďaka etikoterapie viem, že ľútosť oslabuje, a tak vtedy pre mňa tadiaľ cesta neviedla. Momentálne je už meditácia so zámerom pozrieť sa na smrť tiež jedna z ciest pre mňa. Vynikajúcou pomôckou a inšpiráciou je seriál Viliama Poltikoviča Brána smrti.
2. Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť - bol názov 21-dňového zážitkového semináru etikoterapie v Thajsku, kde sme s etikoterapeutom Vladimírom Červenakom žili každý deň ako jeden život. Ráno sme sa zrodili, večer do spánku zomierali s tým, že čas medzi zrodením a smrťou sme žili bdelý život, bdelý deň. Žili sme ho veľmi vedome a s ukončovaním všetkých neukončení, ktoré sme vnímali. Tento spôsob jedného dňa ako jedného života žijem s RAdosťou aj v súčasnosti. Ráno šťastná vstupujem do nového života/dňa, večer cez modlitbu, odpustenie a vďaku život/deň ukončujem. Viac som o etikoterapeutickom pobyte v Thajsku písala v niekoľkých článkoch na tomto blogu pod názvami začínajúcimi slovami ETIKOTERAPEUTICKÉ ROZHOVORY V KRUHU O...
3. Prešla som niekoľko rokov vždy na jar desať- až dvanásťdňovým kontrolovaným pôstom na vode a práne, bez jedla. Vnútorne som si takto prechádzala fázami smrti od odporu, vyjednávania až po prijatie. Viac som o dňoch bez jedla písala v článkoch tohto blogu - DVANÁSŤ DNÍ BEZ JEDLA a DNI PO DVANÁSTICH DŇOCH BEZ JEDLA, tiež v texte o Henri Monfortovi, Petrovi Starcovi a Martinovi Brunckovi, teda o troch pránikoch, s ktorými som robila rozhovory.
4. Ďalšou osobnou skúsenosťou bol pobyt v tme. Keď som sa preň rozhodla, netušila som, že ho môžem vnímať ako skúsenosť so smrťou. Hneď prvé pocity v uzavretej tmavej miestnosti a neskôr lucidné sny mi smrť servírovali vo veľmi osobných zážitkoch. Počas pobytu bolo pre mňa veľmi dôležité nerozptyľovať sa v tme a tichu žiadnou aktivitou. Tak som dary pobytu mohla naplno precítiť. S RAdosťou som po návrate do svetla skonštatovala, že počas šesťdňového pobytu v tme som ostala celý čas v pokoji a prijímaní. Nešla som do nespokonosti, netrpezlivosti, odporu. BOLA SOM VO SVOJOM POKOJI, VO SVOJOM STREDE. Predpokladám, že presne o tieto kvality v posledných sekundách života pôjde. Byť s dôverou v pokoji a prijímaní. Podrobnejšie som o svojom pobyte v tme písala v článkoch tohto blogu ŠESŤ DNÍ V ÚPLNEJ TME a LUCIDNÉ SNÍVANIE V ČASE POBYTU V TME.
5. Podľa mňa - najistejšou prípravou na vlastnú smrť je však žiť svoj život čisto, čestne, so správnym riešením všetkých situácií, ktoré k nám prichádzajú, v prijímaní, tvorivo, v RAdosti a spojení. Jednoducho - žiť bdelo.
Život je krásna a RAdostná hra, môžeme sa ho hrať každý svojím štýlom, pri dverách na jednej strane s nápisom SMRŤ a na druhej s nápisom ŽIVOT sa však ukáže, ako správne, čisto a v láske sme ho hrali. RAdostné a šťastné hranie nám želám v novembri aj v ostatných mesiacoch roka.
