List mi poslala stará pani, s ktorou som kedysi robila rozhovor. I vo mne toto objatie ostalo zapísané, ale z iného dôvodu. Stará pani mi totiž bola veľmi blízka prežívaním svojho života, ktorý sa v určitých rysoch podobal na môj. Najmä tými boľavejšími udalosťami. Vtedy som mala silnú potrebu útlu starenku objať. A keďže aj ona otvorila tak trochu ruky ku mne, objatie som dokonala. Dlho sme sa držali a obom sa nám rosili oči. Že to pre ňu bolo také jedinečné objatie, dodnes som netušila. A preto ma jej „vyznanie" dostalo.
Starenka prekročila osemdesiatku a moje objatie bolo jedno z mála, ktoré dostala. Silná káva. Ale nie jediná. Hneď som si spomenula na jedného z priateľov, ktorý má o polovicu menej ako stará pani, ale tiež si vraj nevie spomenúť na mamine objatie, pohladkanie či akýkoľvek jej teplý dotyk z detstva.
Alebo. Spomínam si na chlapčeka v tretej triede. Vždy, keď sme mali čítanie, vzal si svoju stoličku i čítanku, stoličku si prisunul k mojej za učiteľský stôl, sadol si tak, aby bol pri mne čo najbližšie a viac nepotreboval. Venoval sa textu v učebnici. Žeby aj jemu chýbalo mamkine pohladkanie?
Rôzne generácie s deficitom láskavých dotykov od najbližšej osoby. „To mi teraz z môjho detstva najviac chýba," zakončila list stará žena. Aj po desiatkach rokoch jej chýba objatie, ktoré ako dieťa nedostala. Objatie chýba.
Deň matiek je za dverami a slová starej ženy by som v túto chvíľu najradšej pribalila každej mame do srdiečka či kytičky.
