Ondro totiž chodieval oblečený len v tom, čo mu kto daroval, ale pre istotu si obliekal všetko, čo mal. Taká tmavá guľka z neho bola. Prespával v ubytovni medzi chlapmi, k čistote mal ďaleko, ale srdce dobré, vďačné, ochotné pomôcť za odev, stravu.
Zhovorčivý nebol. Keď sa ho však niekto opýtal na blízkych, tvrdil, že už nemá nikoho z rodiny. V dedine sa však pošuškávalo, že má niekde syna. Ten ho vraj nechce, pretože sa hanbí za otca. Jedol tiež len to, kto mu čo dal. A v dedine neboli ľudia skúpi, najmä počas zabíjačiek si mastil bruško. Aj v to skoré ráno si priniesol kanvičku obarovej polievky a odložil ju do ubytovne. Chlapi ešte spali, tak si sadol pred ubytovňu a krútil cigaretu. Bol vo svojom svete.
„Ondro, utekaj, horíme," vybehovali chlapi. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil. „Moja polievočka," a bežal do vnútra. Darmo chlapi kričali. Ostal tam. Jeho obhorenú mŕtvolu našli až na druhý deň. Pochovali ho na obecné trovy. Smútok nepochovali. Aj keď nemal nikoho, mal celú dedinu.
