Ich otec bol jedným zo štyridsiatich dvoch detí, ktoré dostali v Ružomberku u MUDr. Ctibora Huga Bezděka, zakladateľa etikoterapie, svoj domov po roku 1920. V Ružomberku sme sa so sestrami aj stretli pri dome, v ktorom Bezděkovci s „pritúlenými“ deťmi žili. Chcela som vedieť, kde sa nachádzala i ordinácia deda Ctibora, ale to žienky nevedeli.
Po potomkoch Ctibora Bezděka som sa obzerala už pred niekoľkými rokmi. Až postupne som sa zoznámila s lekárovým vnukom Alexejom, žijúcim v Prahe, a teraz v decembri aj so sestrami, ktorých otca vychoval ružomberský lekár.
Z akého dôvodu som pátrala po potomkoch Ctibora Bezděka? Z jednoduchého. Po prvé - keďže sa zaoberám etikoterapiou, chcem vedieť čo najviac z jej histórie, chcem poznať, z čoho vyrastala, chcem sa "dotýkať" jej koreňov. Po druhé - keďže žijem v liptovskom kraji a MUDr. C.Bezděk pôsobil v Ružomberku, cítim spoznávanie týchto koreňov ako príležitosť pochopiť oveľa viac z autentických spomienok ako z kníh.
Keď som sa však Alexeja pýtala, čo sa stalo so všetkými deťmi od Bezděkovcov, dozvedela som sa, sa buď vrátili domov, alebo sa neskôr rozleteli po celom Slovensku. Pýtala som sa, či existuje nejaký zoznam týchto detí. On na to: „Predpokladám, že nie. K dedovi ich nosili buď četníci, alebo ich dopravovali z Červeného kríža a deti sa u deda stále striedali. Prichádzali, odchádzali, dokonca niektoré k Bezděkovcom chodievali len na obedy.“
Ako sa dostal Michael Kozakov do Ružomberka?
Chlapčaťu zomrel otec vo vojne, a tak Pelageja, Michaelova matka, ostala sama so ôsmimi deťmi. Rozhodla sa svoje deti zachrániť tak, že sa niektorých vzdala z jediného dôvodu – aby prežili.
Predpokladám, že pre mnohé matky súčasnosti nepredstaviteľná predstava. Sama som si ju po rozhovore so sestrami Kozakovými odplakala. Ako veľmi musela byť Pelageja zúfala, keď zverila svoje najmenšie deti Červenému krížu! Ona ostala s ďalšími štyrmi najstaršími doma. Vraj tie skôr prežijú ako tí malí. Malému chlapčekovi vložila do vrecka svoju fotografiu, no chlapca už nikdy nevidela... On si maminu fotografiu vložil do skla, oblepil elektrikárskou páskou a celý život ju mal takto na blízku.
„Staršie deti si otcova mama nechala u seba, otec s troma súrodencami sa dostali do Ružomberku,“ povedala Tánička, po manželovi Bellová. „Jeho sestra mala na krku medailónik od mamy, ale ho stratila, takže otec o nej nič nevedel. Otcov starší brat bol tiež u Bezděkovcov, chodieval k nim však len na obedy. Tento chlapec sa do Ruska vrátil, ale nemáme s ním žiaden kontakt. Vraj kým boli obaja v Ružomberku, mama im písavala. Neskôr sa mama i brat odmlčali. Otec už potom nevedel o svojej rodine na Ukrajine nič.“
„Pamätám si otca, ako neskôr hovoril, že nastala jazyková bariéra,“ doplnila mladšia dcéra Michaela Kozakova Anna, teraz Kopřivová. „Už viac nemali medzi sebou žiaden kontakt, otec ostal na Slovensku sám.“
Spomienka prelepená elektrikárskou páskou
Michael Kozakov sa s podporou rodiny Bezděkovcov vyučil za elektrikára. Keď sme sa so sestrami Kozakovými stretli, Hanka vyložila na stôl množstvo fotografií, medzi nimi aj zasklenú malú podobizeň Michaelovej matky, ktorá bola prelepená elektrikárskou páskou.
Spomienky na svojho otca a „deda“ Ctibora Bezděka sa sypali na stretnutí z úst žien jedna radosť, a tak som sa dozvedala mnoho z toho, čo tvorilo a formovalo korene rodu etikoterapeutického a čo zas na oplátku korene podporovalo. Vyvstalo mi ešte mnoho otázok, na ktoré ženy nevedeli odpovedať – prečo sa Michael nevrátil neskôr k mame na Ukrajinu, prečo nenadviazali aspoň písomný kontakt, naozaj bol jazyk tou bariérou? Prečo ani matka z Ukrajiny nehľadala svoje deti – veď tri ostali na Slovensku. Ako matka si neviem ani predstaviť, že moje dieťa niekde žije a ja o ňom nič neviem... ale život v tej dobe mal asi iné cestičky. Keď som tieto otázky kládla, sestry s úsmevom a v prijatí pokrčili ramená – je to tak.
Dobré ráno, stará mama! V ich úsmeve a pokrčení ramien bolo veľké a pokorné prijatie.
Muž bol všade, kde sa niečo otváralo
Michael Kozakov sa oženil v roku 1935, vzal si dievčinu od Ružomberka - z Černovej. „Žili chvíľu v Černovej,“ dopĺňa informácie Táňa. „Otec pracoval v papierňach, mama v textilke. Potom sa presťahovali do Partizánskeho, kde žili dvanásť rokov. Keď sa otvárali kaskády na Váhu, otecko šiel na Oravu. Bol všade, kde sa niečo otváralo, bol veľmi trpezlivý a mal veľmi dobrú pamäť,“ usmiala sa Táňa.
Jednoducho – bol dobrý, zhodli sa obidve ženy. Ich mamu mal veľmi rád. „Ja aj teraz cítim jeho ruku na svojej hlave, keď mamu odviezli do nemocnice,“ povedala Táňa a dodala, že vtedy ho videla prvýkrát plakať.“ Vraj nevedel dať najavo svoje city, ani sa nahnevať. Keď sa mu niečo na vlastných deťoch nepáčilo, nerozprával sa s nimi aj sedem dní. Mal ťažké detstvo, to sa určite podpísalo na jeho prežívaní situácií i vzťahov.
Michael Kozakov pochádzal z Repijovky na Done. Dnes dedina už neexistuje, ale Táňa Bellová, rodená Kozaková, kedysi mala snahu nájsť niekoho z otcovej rodiny na Ukrajine. Napísala do Repijovky list. Odpoveď? „...že sa veľa písomnosti z dediny stratilo a nevedeli nikoho nájsť,“ povedala Táňa a pokračovala: „Otec často pána Bezděka spomínal. Dedo Bezděk bol niekoľkokrát aj u nás v Partizánskom. Ja si ho pamätám ako deduška a presne takého, aký je na starej fotografii.“
„Ja si ho vôbec nepamätám, som o štyri roky mladšia od Táničky, akurát si pamätám, že s jeho vnukom Alexejom, ktorý žije v Prahe, sme chodili v Ružomberku tancovať niekde do tých priestorov, kde je dnes v centre mesta hotel,“ doplnila Hanka.
„Volám sa Táňa asi po tete Táni, dcére Ctibora Bezděka,“ spomenula si na ďalšiu situáciu Hankina sestra. „Keď sa rodičia pre meno rozhodli, pokrstiť ma nechceli. Vraj také meno... Rodičia mi potom dali mená dve - Tatiana Mária, aby Tatiana prešla. Vtedy Tatiana nebolo známe meno, dokonca sa mi stávalo, že ak mi niekto napísal list a naň napísal len – slečne Tatiane a mesto, list došiel.“
Bolo ukrajinské priezvisko dievčat pre Slovensko v pohode? Pre Slovensko možno, no otec Michael Kozakov trval na tom, aby sa všetky ženy v jeho rodine podpisovali Kozaková, nie Kozakovová. „Keď mi raz učiteľ napísal na vysvedčenie Kozakovová, otecko sa veľmi nahneval,“ spomenula si Hanka. „Na tetu Lízu, ktorá prišla na Slovensko z Ruska s Varvarou, ženou Ctibora Bezděka, vraj nerád spomínal. Bola veľmi prísna.“
Medzi dievčatami a Alexejom bol krásny vzťah
Alexej Bezděk hovoríl, že Michael Kozakov na rodinu, ktorá ho vychovala, nezabudol: „V roku 1945 zomrela moja babička, manželka deda Ctibora. Bolo to v decembri a Michael prišiel k nám do Senohrab zo Slovenska na jej pohreb. Vonku mrzlo a snežilo. Práve tak, nehľadiac na veľké mrazy, prišiel aj vo februári roku 1956 na pohreb deda Ctibora.
V oboch prípadoch sa konal vidiecky pohreb, a to išla celá dedina pešo na takmer tri kilometre vzdialený cintorín. Nezabudnuteľní manželia Kozakovci prišli aj na našu svadbu. Veľmi si ich prítomnosti oboch s mojou ženou Oľgou považujeme.“
Hanka Kopřivová si na deda Bezděka nepamätá, no s veľkou úctou hovorila o dome Bezděkovcov v Senohraboch, v ktorom sa nachádzala obrovská knižnica a kde sa schovávala, aby si z jej ponuky prečítala čo najviac.
Vďaka stretnutiu so sestrami jeden kamienok do liptovskej mozaiky etikoterapie sa našiel. Kde budú ďalšie?
