„Prosím ťa, zafarbi si tie vlasy," bola prosba či žiadosť nejakého Hopina v diskusii jedného článku. Samozrejme, v texte nebolo nič o mojich vlasoch, pravdepodobne reagoval na profilovú fotografiu. Ďakujem však za pripomienku, dala mi možnosť znovu uvažovať o vnímaní staroby. Už som raz o starnutí a strachu z bezmocnosti a smrti písala v texte Namiesto horoskopov v novembri alebo smrť ako prirodzený následok života.
Okrem poznámky smerom k mojim vlasom sa nedávno jedna známa na autobusovej zastávke ku mne dôverne naklonila a povedala: „Mala by si si dať upraviť obočie." Pozrela som na ňu - namiesto obočia mala vytetované čiaročky. Mala som na chvíľu chuť vysvetľovať, že moje jemne upravené obočie je dedičstvo mojich predkov. Z ockovej strany všetci mali nádherne čierne silné obočie. Tie vytetované čiaročky ma zastavili - škoda slov, pravdepodobne by sme so známou neboli v priestore porozumenia. Hneď mi však došlo - žena sa bojí staroby, starnutia, do môjho obočia premieta svoj strach zo smrti.
xxx
Vo svojej takmer čerstvej šesťdesiatpäťke hovorím: bol čas, keď som si vlasy farbila. Bol čas, keď som si „podčiarkovala" oči. Teraz sa smejem, že to „podčiarkovanie" vyplývalo z môjho učiteľovania. Učila som slovenčinu. Bol čas, keď som mala malú úctu k sebe, svojmu telu. Bol čas, keď som sa neprijímala taká, aká som. Bol čas, keď som sa podriaďovala názorom okoliu aj za cenu straty zdravia. Ten čas bol... Teraz je iný. Môj a sebavedomejší. Môj a RAdostnejší. Môj čas so šedivými vlasmi, širším čiernym obočím, s vráskami okolo očí i úst, s krehkejšou pleťou a s ústami pomaly sa sťahujúcimi do ticha. Môj sebavedomý, spokojný a šťastný čas.
Pre mňa osobne je veľmi výživné byť seba samou, vnímať svoje silné stránky, ku ktorým som prišla aj cez pády, omyly a pochybenia. Vnímať svoje dary a požehnania, ktoré som si postupne s pribúdajúcim vekom viac uvedomovala. Vnímať svoju jedinečnosť, originalitu, autentickosť, ktoré nám do vienka každému jednému nadelil osud.
S každým pribúdajúcim rôčikom narastala schopnosť rozpoznávať manipulácie, deštrukčné programy, klamstvá. Podľa mňa ten silný trend skrývať svoje starnutie je obrovským klamstvom smerom k nám samým. Je maskou, za ktorú sa tak či tak neschováme. Čas má svoj čas a je spoľahlivý. Dozrievanie do staroby mi otvára nové pohľady, nové možnosti.
Zopakujem to, čo som už raz napísala a začnem otázkami: „Kto sa bojí bezmocnosti a smrti? Z akého dôvodu potrebujeme zakryť prvé vrásky najprv make upom, potom hľadať ďalšie spôsoby, ako sa vrások zbaviť? Z akého dôvodu si potrebujeme vytrhať prvé šedivé chĺpky v obočí? Potrebujeme si zafarbiť šediny, aby ani jeden sivý vlások netrčal z hrivy, alebo nedajbože, aby cestička vo vlasoch sa belela? Nechceme vidieť v zrkadle svoj zostarnutý obraz, vysušenú pleť?
Z jedného dôvodu zastierame starnutie - bojíme sa smrti. Odmietame ju, zatláčame do kúta, ignorujeme, všetky jej prejavy chceme zneviditeľniť. Ona je však prirodzeným pokračovaním života. Je tu, nemožno ju vyhnať zo života. Teda - možno sa tváriť, že neexistuje, ale v rozhodujúcich sekundách nebudeme na ňu pripravení a bolestne, ťažko sa bude otvárať brána na druhý svet. Príkladov je veľa - sama som zažila na detskej onkológii odchody detí v pokoji, ale i vo veľkom odpore, plači a zlosti. To boli deti... ako sme na tom my dospelí? Sme pripravení na smrť? Vieme ju začať prijímať cez prvé znaky starnutia?
Parafrázujem môjho milovaného básnika Jacquesa Préverta: „Som taká, aká som."
