Moja prvá otázka však po tom, ako som sa dozvedela, s kým budem debatovať, znela – dáme to spolu? Katolícky kňaz a etikoastrologička? Druhá myšlienka priniesla riešenie – hľadaj spojenie. Hľadaj, v čom idete na jednej vlne... a tak som si Rastislava vyhľadala na You Tube. Spojenie som našla.
Bol úžasný. Bol za spojenie, a tak sme aj v rozhovoroch o živote, šťastí, radosti, zomieraní, smrti, samovraždách... teda vo všetkých náročných témach - boli v spojení. Dokonca v takom, že ak som ja uzavrela tému s tým, že ďalej ju nerozvíjam, Rastislav ráznym – Dagmara to povedala – uzavrel tému aj on. V tých chvíľach som cítila silnú mužskú oporu. Cítila som, že stojí za mnou a jasne drží hranice na ceste do spojenia.
Témou stretnutia bol život sám v celej škále jeho prejavov. Ako žiť, aby sme ho ustáli so všetkým, čo prináša v našom ľudskom hodnotení i dobré, i zlé? Má zmysel vôbec hodnotiť život na dobrý a zlý?
Hovorievam, že z pohľadu astrológie neexistuje ťažký a ľahký horoskop narodenia, teda osobný boží plán do života na Zemi. Vždy sa narodíme v tej chvíli, keď energie na Zemi a pôsobenie planét je také, aké potrebujeme pre rast so zreteľom na svoje „domáce úlohy“ a neukončenia, ktoré potrebujeme zvládnuť v tomto živote.
Ako ich teda zvládať? Napríklad aj tak, že jeden deň je pre nás jedným životom. Ráno sa rodíme, v priebehu dňa hospodárime so svojou silou tak, aby sme večer ešte mali dosť energie na večerné stíšenia a modlitbu pred spánkom – smrťou.
Na túto tému sa rozhovoril aj Rastislav Dvorový: „Každé ráno sa rodíš a každý večer zomieraš. Večer zomieraš, odovzdávaš dušu Bohu a on ti ju ráno vráti alebo aj nevráti. Teraz však chcem hovoriť o ontologickej smrti bytia (ontológia – oblasť filozofie zaoberajúca sa základnými princípmi bytia). Každé ráno musíš vstať a zobrať na seba ťarchu existencie. Všetko, čo žije, prekonáva najväčšiu ťarchu na svete – gravitáciu. Musíš vstať a môžeš sa tešiť, lebo máš prečo žiť. Máš motiváciu. A teraz si predstav človeka, ktorý stratí zmysel existencie, zmysel bytia. Tomu hovoríme ontologická smrť. Jednoducho to môžeme nazvať zlom, osud, ktorý si zahrá s tebou šachovú partiu a dostane ťa do tej situácie, keď ti povie šach-mat. Ty nemáš inú možnosť, len odísť z bytia, lebo už to nemá podľa teba zmysel. Teda fyzická smrť je dôsledkom ontologickej smrti, keď už človek nemá prečo žiť. To je to najhoršie, čo sa mu môže stať.
Samovražda má ďalekosiahle dôsledky. Prečo? ... lebo ty môžeš ukončiť svoj biologický život, lenže princíp života je nesmrteľný. Teda keď prekročíš hranicu času a priestoru a vstúpiš do inej dimenzie, ťarcha existencie s tebou pôjde ďalej. Práve pre toto má samovražda ďalekosiahle dôsledky. Tu by som uzavrel samovraždy a teraz poďme k téme smrti.
Chodím dávať posledné pomazanie. V podstate pripravím človeka na smrť. Ľudia v záverečnom štádiu sú pripravení na to, čo prichádza. Úplne vyrovnaní. Ale treba povedať, že sa stretávam s ľuďmi, ktorí sa kňaza zavolajú na posledné pomazanie. Nestretávam sa s tým, že umierajúci kašle na všetko. Stretávam sa s tými ľuďmi pred smrťou, ktorí sa chcú so mnou stretnúť ako kňazom. Teda môžem povedať, že väčšina tých ľudí, s ktorými sa stretávam, sú so smrťou vyrovnaní.
Čo je však zaujímavé na otázke smrť? Hovorili sme tu o iniciácii. Jedno iniciačné posolstvo hovorí – zomrieš. Totiž aby človek bol iniciovaný do života, musí byť konfrontovaný so smrťou.“
V túto chvíľu sa na stretnutí ozvala od jedného stola veta – to je ťažké. Rastislav zareagoval: „To vôbec nie je ťažké... Treba len zmeniť myslenie. Žijeme totiž v klamstve, že najprv bol život a potom smrť. Zmeňme to - najsamprv je smrť, až potom je život.“
Rastislav potom rozpovedal príbeh, ktorý vraj načítal v Taliansku a je o dvojčatách v maminom brušku, z ktorých jedno dievča-veriace hovorí, že mama existuje, druhý chlapec-ateista hovorí, že keďže mamu nevidí, neexistuje. Dohadujú sa, až dievča vraví – cítiš nejaké tlaky, spazmy? Vieš, ja viem, že tieto spazmy nás pripravujú na vstup do úplne iného života a tam uvidíme aj našu mamu. Príde nová dimenzia, nový život. Druhé nenarodené dieťa hovorí – prestaň vymýšľať. Sú to spazmy a s nimi už nič neurobíme. Potom príde chvíľa, keď sestra sa narodí a on je ešte vo vnútri bruška a bedáka – ona už navždy odišla, koniec, katastrofa najväčšia na svete sa stala... Potom on príde na svet, a zistí, že je tu nový život, nová dimenzia, svetlo... že je tu mama.
Teda najsamprv bola smrť, každý jeden z nás sme zomreli vnútromaternicovému životu, aby sme vstúpili do novej dimenzie života. To znamená, že smrť je bránou, ktorou vstupujeme do novej dimenzie života.
Vždy sa jedna životná etapa uzaviera, druhá sa otvára, až príde chvíľa, keď opustíme túto dimenziu času a priestoru a vstúpime do nového rozmeru života, kde život začneme znovu žiť naplno.“
