Osemdesiatjedenročná Helena Blašková žije v domove dôchodcov. Šla tam „dobrovoľne" pod vplyvom udalostí, ktoré jej priniesol život. Keď sme sa v izbe, v ktorej býva s ťažko chorým bratom, stretli, povedala, že mala veľmi zložitý život. Nehovorila - ťažký. Zložitý.
Život jej nadelil nešťastia
„S dvoma bratmi sme vyrastali ako siroty," vrátila sa do detstva žena. „Mama nám umrela pri pôrode, keď som sa narodila. Vychovávala nás macocha, ktorá bola kapitola sama o sebe." Vraj bola na deti zlá. Dnes ju už však Helena chápe. Vie, že v rodine bolo málo peňazí, a tak sa ťažko vychovávali tri „cudzie" deti, ktoré stále niečo potrebovali.
„V pätnástke som odišla do sveta. Do Bratislavy za prácou. Našla som ju v továrni a po večeroch som si dokončila ekonomickú školu, tiež základy práva. Sama som sa vydala. A dobre," zaspomínala.
„Škoda, už devätnásť rokov je, čo mi muž umrel. Dobrý človek to bol, aspoň manželstvo sa mi vydarilo. Aj syn Miro sa nám vydaril. Vysokoškolským pedagógom bol, ale ako päťdesiatjedenročnému mu zistili nádor na mozgu. Po operácii bol v kóme a teraz už deviaty rok leží pripútaní na lôžko v Košiciach. V podstate žije len na posteli a vozíku, musia ho prekladať. Navyše, keď ho po operácii oživovali, prerazili mu aj sací systém, takže ani vody sa nemôže napiť. Len po ležiačky si z fľašky kvapká do úst."
Synovi po operácii predpovedali, že do pol roka umrie. „Vtedy som závidela Veteškovi, ktorý bol mesiac po mojom synovi operovaný, a on ešte aj do parlamentu šiel. Bože, ako som mu závidela."
Ona chodieva za synom raz do mesiaca a trvá jej takmer dva týždne, kým sa znovu ako-tak upokojí, aby mohla pomáhať dvom svojim bratom, ktorí ju denne potrebujú.
Helena sa však po tom, ako ostal jej syn na posteli, rozhodla predať svoj byt a všetky peniaze zaň darovala neveste: „Nevestu si veľmi považujem. Môjho syna, svojho manžela si berie domov každý piatok a v nedeľu večer ho odváža naspäť."
Prijala ťažký osud a pomáha
Obaja Helenini bratia ostali starými mládencami, a tak sa o oboch stará. Jedného ma pri sebe v domove dôchodcov na posteli, druhý žije v rodinnom dome v dedine. Často k nemu chodieva, aby pomohla. Je tiež ťažko chorý. Jeho príbeh opísala slovami: „Má upchatú cievu na nohe, tá je od kolena takmer bez života. Na druhej nohe má bedrový kĺb rozsypaný, takže problémy. Navyše, keď kedysi narukoval do Čiech, tam ho rovno do basy. Vraj politický nestabilný. Pracoval v lome a pri výbuchoch ohluchol."
Keďže ani tento brat už nezvláda život sám, H. Blašková uvažuje o tom, že by prišiel k nim do domova. Problém však vidí v tom, že je starý mládenec so svojimi manierami. „Chce sám bývať, celý život bol sám, a tu nemajú jednotku izbu voľnú," rozplakala sa. „Neviem to doriešiť. Nemôžem mu to urobiť, aby býval s niekým, s kým by sa nemali radi, s kým by vznikali konfliktné situácie. Poznám ho, bývala som s ním, keď som predala svoj byt, ale my máme dobrý vzťah. Teraz niet riešenia."
Po chvíli ticha, azda aby zmenila tému, priznala, že sa stará aj o hriadku kvetov pred penziónom. Momentálne vysiala cínie. „Len občas si ľahnem, potrebujem nohy vystrieť. Najmä keď je spln, vtedy sa mi už niekoľko dní dopredu ťažko chodí."
Nemá vraj čas na seba
Chvíľu mi trvalo, kým som sa dokázala opýtať, či je v domove dôchodcov „dobrovoľne" a hlavne spokojná. Svoju spokojnosť však neriešila. „Prišla som sem bývať kvôli bratovi, sama by som nešla."
Celé dni po stretnutí s touto ženou som uvažovala, koľké z nás by sa takto dokázali úplne vzdať svojho súkromia, svojho osobného života, koľké z nás by dokázali nebyť závislé na svojom byte, svojom kútiku istoty v neistote a vymeniť tieto „hodnoty" za pomoc druhým. Nielen najbližším. Helena, ktorá vlani dostala v celoslovenskej ankete titul Senior roka, totiž pomáha, kde sa dá. Aj svojim spoluobyvateľom domova. Keď treba, pomôže iným pri sprchovaní, rozdávaní jedla. Sama zhodnotila: „Akosi som bola vždy po ruke tam, kde bolo treba pomôcť, tak som pomáhala. Ostalo mi to v krvi doteraz," skonštatovala. „Nedávno som čítala jednu múdrosť - Ak človek padne na dno, ale urobí dobre niekomu, komu je ešte horšie, ľahšie znáša svoje problémy."
Vo všetkom, čo jej osud nadelil, vidí však aj pozitíva: „Takýto život ma udržuje v sviežosti. Nemám čas rozmýšľať o svojom trápení, svojich chorobách."
Klobúk dolu, Helena, Žena s veľkým Ž.
