Vraj aj v sne bol na ňu taký zlý ako za života. „Trikrát som sa v noci zobudila a nahlas ho prosila - preboha, daj mi už pokoj. Ty maj svoj pokoj na druhom svete, ja ho chcem mať tu." V hlase mala veľa hnevu, tvrdosti a potom zúfalo pridala otázku s konštatovaním: „Prečo si človek spomína len na samé zlé veci? Nič pekné si neviem vybaviť z nášho manželstva!" A to boli spolu viac ako päťdesiat rokov.
Keď som ženu počúvala, v pozadí mi šli myšlienky na stretnutie s lekárom Ivanom Rusnákom, ktorý za každou chorobou či správaním človeka „stopuje" ich duchovný rozmer. Vtedy sme sa spolu zamýšľali nad tým, ako žiť, aby nás smrť našla v zdraví a pohode. Z jeho úst zaznelo - žiť šťastným životom. To mi bolo a je jasné, ale odrazu som si pri smutnej žene, ktorá má bližšie na druhý breh, uvedomila, že presne aj o tomto hovoril.
Žena vraj neprežila šťastný život. Podriaďovala sa manželovi, nikdy nepracovala, starala sa o deti, domácnosť, gazdovstvo, bola bez akýchkoľvek financií, bez vedomia si svojej hodnoty, svojho šťastia. Jej muž mal vraj milenky, bol na ňu tvrdý, zlý, ale napriek tomu s ním ostala. Celých päťdesiat rokov. „Ani teraz nedokážem nahlas povedať, čo všetko mi urobil. Niekedy som sa radšej tvárila, že o niektorých veciach neviem. Nechcela som ich vidieť, ani o nich počuť," povedala. Dnes je žena takmer slepá, na jedno ucho nepočuje vôbec, na druhé len trochu. Dôsledok minulosti, keď nechcela nič vidieť, počuť?
„Skúste mu odpustiť, uľaví sa aj vám," chcela som radiť reagujúc na jej sen. „Čo hovoríš?" tvárila sa, že moju radu nepočuje. Niekoľkokrát som vetu o odpustení zopakovala, ale dochádzalo mi, že ak sa tvári, že nepočuje, tadiaľto cesta nevedie. Chcela som to vzdať, keď zahlásila kývnuc rukou: „Dávno som mu odpustila, ale zabudnúť nemôžem."
Viac sme na túto tému priamo nehovorili napriek tomu, že som chvíľu mala snahu povedať jej, že ak nezabudla a spomienky v nej vyvolávajú hnev, zlosť, dokonca strach, neodpustila naozaj. Jej - vraj odpustenie - sú podľa mňa len slová, ktoré nešli z jej srdca.
Nepriamo sme sa však témy jej šťastia/nešťastia a pokojnej staroby či smrti niekoľkokrát dotkli. Napríklad okrem iného aj v tom, že sa bojí umrieť, lebo má strach aj zo stretnutia so svojím manželom. Vraj neverí na posmrtný život, ale čo keď existuje? Nevie nájsť pokoj v modlitbe, nevie nájsť radosť v ničom okolo seba. Zatiaľ jej spomienky prinášajú len bolesť a krivdy.
Často však rozmýšľam, aký je život čarodejník, keď mi dovolí dotknúť sa aj takéhoto príbehu, aby som videla a pochopila i na ňom, ako fungujú zákony osudu. Že mi dovolí na konkrétnych situáciách, svojho vlastného života plného aj náročných prežívaní, ale i osudov ľudí okolo mňa, nazerať na to, kto som, ako mám kráčať vo svojom živote a kde sú pre mňa hodnoty. A tým, že sa, z môjho pohľadu, akosi často stretávam v mojom živote s umieraním či smrťou, vo mne znie: „Skôr ako zomrieš, dievča, uvedom si, že konštatovanie - žiť šťastný život v láske, pravde, slobode a čistote - je silná modlitba. Jej plody môžeš zbierať nielen v prítomnosti, ale aj pri bráne na druhý svet."
Apropo. Keď bol niekoľko hodín od smrti manžel smutnej ženy, ktorej príbeh som vypísala, plakal. Veľmi ľutoval, ako svojej žene ubližoval a želal si jej odpustenie.
