*******
„Prosím, nechoďte k nám s tým polepeným autom, z nápisov ktorého vidno, že ste z hospicu,“ začala rozprávanie o vedomom umieraní Andrea Radomská, ktorá má skúsenosti so sprevádzaním umierajúcich. Vraj ju stále prekvapujú takéto a podobné želania napriek tomu, že smrť začíname brať pomaličky, veľmi pomaličky na vedomie. Okrem sprevádzania ku prahu smrti sa stretáva s pozostalými, ktorí ju potrebujú, už dvadsať rokov.
My dve sme sa stretli v Ostrave na K smrti dobrom festivale, na ktorý ma pritiahla práve téma smrti. Pred rokmi mi totiž zomrela pätnásťročná dcéra, za ňou manžel vo svojej štyridsiatke, aj neskôr som bola pri smrti svojich ďalších blízkych. Bolesť z dcérinho odchodu sa mi však vryla hlboko do špiku kostí a aj napriek pribúdajúcemu času stále prekvapí. S Andreou a s ostatnými maminami, ktorým zomreli deti buď v chorobe, pri nehode, alebo spáchali samovraždy, alebo sa vôbec nenarodili, sme tému smrti prebrali z rôznych strán. Veľmi oceňujem, že sme sa o smrti rozprávali tak samozrejme, otvorene, teplo ľudsky, v danej chvíli bez strachu zo smrti samej.
Viete, že K smrti dobrý festival nebol o smútku a plači? Naopak, bol o zamyslení a uvoľňujúcom smiechu, občas prišli i slzičky, ale najmä bol o snahe pochopiť smrť a všetko, čo s ňou súvisí. Diskusie moderoval herec Jaroslav Dušek a aj vďaka jeho múdremu prejavu, nádhernou hrou so slovami bol to radostný festival.
Umierajúca žena menom Daniela
Andrea Radomská nám na festivale rozprávala o vedomom umieraní, o schopnosti človeka prijať smrť v pokoji, o schopnosti pripraviť sa na vlastnú smrť i na smrť svojho blízkeho. Všetko priblížila cez vlastné zážitky, no najmä cez príbehy so sprevádzaním Daniely. Povedala, že pokladá za veľký dar možnosť sprevádzať túto ženu až do úplného záveru života. Daniela mala päťdesiat rokov, keď požiadala Andreu o podporu, o akúsi psychosociálnu oporu pri umieraní.
Keď Daniela Andreu oslovila, vyzerala vraj úplne zdravo, pribehla z nejakého manažérskeho konania s tým, že má zhubný nádor a lekári jej dávajú šesť mesiacov života. „Danielka sa chcela pýtať na niektoré veci súvisiace so smrťou, ale chcela na svoju smrť pripraviť i najbližších, najmä svoje tri deti,“ povedala Andrea a doložila, že sa jej zdalo priskoro rozoberať s Danielou tému smrti, ale keďže vycítila, že je to pre ňu dôležité, povedala áno.
Keď prišla do rodiny, predstavila ju Daniela svojej rodine veľmi otvorene. Povedala, že je z hospicu a pracuje s pozostalými deťmi a že ona chce, aby ju rodina poznala skôr, ako umrie. Manžel sa vraj strašne mračil a nechcel prijať to, že jeho žena by mala zomrieť. Našťastie, prognóza lekárov sa nevyplnila a Daniela žila ešte päť rokov s chorobou. Päť rokov, ktoré neboli jednoduché, lebo prechádzala chemoterapiou, rádioterapiou a pritom stále pracovala. Andrea si myslí, že práve vysoká aktivita, a nielen pracovná, v Danielinom stave jej päť rokov života dala. Určite zapôsobila aj snaha byť svojmu malému synovi ešte nablízku. Tesne pred smrťou Daniela povedala, že to boli najkrajšie roky v jej živote, pretože si uvedomovala, že jej ostáva len určitý čas. „Predtým som si myslela, že je dôležité pracovať, často som bola v práci do večera, ale teraz som si uvedomila, čo chcem naozaj robiť,“ vyslovila Daniela v čase, keď sa pripravovala na smrť. Pracovala do konca, ale oveľa menej, veľa s rodinou cestovali, päť mesiacov pred smrťou absolvovali cestu na Bali, na ktorú vynaložila posledné sily. „Keď nie teraz, už nikdy,“ povedala a to nikdy malo váhu konca života. Užívala si cestu, lebo si uvedomovala, že naposledy letí lietadlom, naposledy vidí niečo, po čom túžila.
Splnila si naozaj všetky sny, ktoré mala s rodinou i sama za seba. Žila posledné roky, posledné mesiace úplne naplno, ale okrem iného učila manžela variť z kresla, keď už nevládala. Dala kúpiť sušičku, veď predsa po jej smrti nebudú chlapi žehliť. Vysvetľovala manželovi, ako sa perie, že biele s červeným do práčky nie. Zariaďovala samé praktické veci. Andrea doplnila: „Neskôr som bola pre ňu na rozhovory dôležitá ja, lebo umierajúci zvyčajne chcú šetriť blízkych od spirituálnych otázok typu: prečo som bol na tomto svete, prečo umieram, kam pôjdem po smrti. Čítali sme spolu knihu od kanadského sprievodcu pozostalých Ako byť nablízku a Daniela do toho rozprávala svoje pocity umierajúcej. Dokonca hovorila, že sa jej zdá, akoby kniha bola napísaná pre ňu.“
Smrť stále ešte vytesňujeme
Andrea niekoľko viet z knihy Stephena Jenkinsona prečítala a mne najviac utkvelo v pamäti to, ako naša spoločnosť pre smrť nemá miesto: „Snažíme sa smrť ignorovať, zahnať, schovať alebo poprieť. Obraciame sa k mladosti, kráse a dokonalosti. Znaky choroby a veku pred ostatnými i sebou samými schovávame: farbíme si vlasti, používame protivráskové krémy, jeme zdravo, napchávame sa vitamínmi, cvičíme, aby sme dlho žili. Keď nášmu dieťaťu umrie rybička alebo škrečok, rýchlo ho schováme a kúpime nového, aby to nezbadalo. Prípadne vymyslíme nejakú historku, že šiel hľadať kamarátov. Vážne chorých oceňujeme za to, že bojujú a nevzdávajú to. „Daniela na poslednú vetu zareagovala tým, ako ju neznáša, počula ju azda tisíckrát.“ Ak začne chorý hovoriť o umieraní, vyhovárame mu to, snažíme sa ho priviesť na „lepšie“ myšlienky. Dávame si pozor, aby sme mu smrť ničím nepripomenuli, prípadne ho „odpálkujeme“ vetou – na to vôbec nemysli, veď ty tu budeš najmenej do sto rokov. Ako je ale umierajúcemu človeku vo vnútri? Tam, kde je zraniteľný, umierajúci, smrteľný, zúfalý a vydesený? Tam, kde cíti pravdu, nech by sme ju zabalili do najkrajších slov. A pritom stačí pri umierajúcom len byť. Prítomný, pravdivý a počúvajúci. Dovoliť mu nech sa cíti, ako sa cíti, a že je v poriadku, že je frustrovaný, naštvaný, sklamaný, zúfalý, bezradný, smutný... dovoľme mu umierať, lebo len tu a teraz je to, čo naozaj každý z nás má.“
Ako som umieranie mojich blízkych vnímala ja? Dcére som nedokázala povedať, že umiera, hoci od niektorých umierajúcich detí na oddelení v nemocnici som počula, že vedia o svojej blížiacej sa smrti. Tie deti o nej hovorili pokojne a samozrejme. Keď som však dcérin koniec pripustila a naplno vnímala, že umiera, povedala som, že môže ísť. Niekoľkokrát potom zhlboka vydýchla a zomrela. Keď sme sa neskôr rozprávali s mamkami, ktoré boli v podobnej situácii, všetky sme dali svojim deťom tiché požehnanie do smrti. Mali sme pocit, že naň čakali.
Manželovi i oteckovi som už dokázala povedať, že idú do finále. Každý z nich svoju smrť prijal, ocko pokojnejšie, no obaja mali starosti o nás, ktorí sme tu ostávali. Manžel umrel po uistení, že sa o naše deti postarám, ocko potreboval vyrozprávať, vyplakať svoje bolesti a odpustiť.
Veselá pohrebná miestnosť
Vráťme sa však k Daniele. Mesiac pred smrťou sa veľmi zmenila, ale ostala jej jasná myseľ a dala zvolenie, aby sme po jej smrti mohli hovoriť o tom, ako sa ona a jej rodina na smrť pripravovali.
Andrea o zomierajúcej žene: „Pre mňa bolo oslobodzujúce i to, že v závere svojho života Daniela sama rozhodla, s kým sa ešte chce stretnúť a s kým nie. Vedela, že nemá energiu už na všetky stretnutia a to ju urobilo slobodnou a priamočiarou.“
Moja dcéra pred smrťou nechcela vidieť niektorých ľudí. Vtedy som to nechápala a mrzelo ma, že niekoho odmieta. Teraz chápem, že umierajúci fakt potrebuje vlastnú silu na prechod na druhý breh a aj držanie za ruku mu môže byť nepríjemné, ba zdržujúce. To si len my, ktorí tu ostávame, myslíme, že zomierajúci potrebuje fyzickú oporu. On má však iné smerovanie a viac ho podrží psychická podpora cez stíšenie, modlitbu či spev. O smrti MUDr. Ctibora Bezděka, zakladateľa etikoterapie, jeho vnuk Alexej hovorí, že spolu so svojimi blízkymi, ktorí stáli okolo dedovho smrteľného lôžka, spievali. Dokonca dedo Ctibor druhý hlas.
„Umierajúci človek má totiž veľkú slobodu. Môže napríklad povedať svojej švagrinej: ty si ma nikdy nemala rada, teba tu nechcem,“ potvrdila Andrea. Podľa Andrei sú zážitky na konci života neopakovateľné, jedinečné a veľmi osobné. „Za Danielou som chodila s radosťou a veľa ma stretnutia s ňou naučili. S veľkou pokorou som ju počúvala i preto, lebo som si nevedela predstaviť, ako by som sa v podobnej situácii správala ja. Boli sme rovnako staré...“
Andreino rozprávanie o vedomom umieraní, o smrti, o jej prijatí, ale i o pokojnom vedomom rozlúčení sa s umierajúcim, bolo silné. Pre mňa ako ženu, ktorá odprevadila do smrti svojich najmilších, bolo zaujímavé poznanie, že Andrea tvorivo zapojila do poslednej rozlúčky celú Danielinu rodinu.
Moja dcéra sa k svojmu koncu blížila pred Vianocami, a tak sme pripravovali vianočné pozdravy a ona plietla rukavice ako vianočný darček pre svoju mladšiu sestru. Často nevládala a odkladala pletenie, no vždy sa k nemu vrátila. Myslím, že aj pre ňu bola tvorivosť v danej chvíli rozlúčkou s týmto svetom a snahou niečo materiálne nechať svojej sestre.
Pochopila som to až na festivale o smrti a pri Andreinom rozprávaní. Jej Daniela sa tiež vedome lúčila aj cez tvorivé odkazy s tými, ktorých nechávala na tomto svete. Viete, čo si želala urobiť? Vlastnoručne napísať listy svojim milým na ručne vyrobenom papieri. Jasné, že ho Andrea zohnala. Daniela ešte navrhla, že chce, aby sa s ňou jej milí lúčili v krásne vyzdobenom prostredí, a tak grafik navrhol chladnú a neosobnú pohrebnú miestnosť vyzdobiť tapetou s Danielinými obľúbenými kvetmi. Dokonca manžel a Danieline deti truhlu vymaľovali rovnakým motívom.
Z Andreinho pohľadu to bolo veľmi dôležité práve pre pozostalých, lebo cez tvorivosť mohli uvoľniť svoje emócie i lúčiť sa veľmi osobne deti so svojou maminou, manžel so ženou. Naozaj veľmi osobne, autenticky, silne.
Keď mne po smrti mojich milých umrie niekto zo známych či priateľov, tiež som si nevedomo-vedome zaviedla tvorivý rituál lúčenia. Prvýkrát som tak urobila na dovolenke pri mori, keď mi umrela doma blízka priateľka. Lúčila som sa s ňou maľovaním mandaly na kameň, ktorý som potom darovala moru. Osobne maľovanie so stíšením a myšlienkami na mŕtveho pokladám za veľmi silný rituál, ktorý emočne uvoľňuje, dovolí intímne sa rozlúčiť a upokojiť boľavé srdce.
Ako sa Andrea vyrovnáva so smrťou tých, s ktorými trávi posledné chvíle? Napísala: „Mám taký rituál. Za každého človeka, ktorého odprevadím, vynesiem niekde na kopec kameň. Niekedy to musí byť veľký kopec, niekedy nestačí ani Gerlach. S kameňom nechávam na kopci všetky emócie, ktoré som mala spojené s umieraním konkrétneho človeka. Vyčistím sa a môžem pomáhať ďalej. Niekedy sa stane, že príbeh umierajúceho je taký silný, že hocijaký kopec nestačí. Raz som niesla za jedného priateľa kameň na Lysú horu, nepomohlo to. Tak som ho niesla na Gerlach, tiež to nepomohlo. Nakoniec som musela až na Lomnický štít a to pomohlo.“
Moje vyrovnávanie sa najmä so smrťou dcéry a manžela bolo iné. Pred rokmi som to nevedela inak, ani teraz netvrdím, že by som vedela, no uvedomujem si, že Andrea sprevádza zomierajúcich z priestoru pochopenia a spojenia, ja som pri smrti blízkych ostávala v bolesti a ľútosti. Nevidela som svetlo, ostala som bezmocná. Aj neskôr, keď som si na mojich milých spomenula, prichádzali najmä ľútosť, plač, bezmocnosť, oslabenie. Viete, ktorú vetu som ja nemala rada po smrti mojej dcéry? Doslova som neznášala, ak mi niekto povedal – dobre sa jej stalo... a dodal nejaký dôvod, prečo nemala žiť. Dnes som pochopila, že aj táto veta bola mojím zrkadlom, ktoré pichlo presne do toho, čo som nemala vysporiadané, čo bolelo a čo som pochopila len rokmi dotykov so smrťou. Každá smrť je pre nás zostávajúcich darom. Možno je darom aj pre zomierajúcich, to neskôr zistím z druhej strany. Smrť je darom, ktorý žijúcim otvára srdce, kvalitatívne mení hodnoty, ukazuje im, aby v živote na Zemi nachádzali krásu, múdrosť, láskavosť, mne dala aj dar chápať slobodu.
Cítim totiž, že aj mňa smrť mojich milých veľmi zmenila. Tým, že zomreli, musela som sa i ja k životu inak postaviť a hľadať iné ukotvenia v ňom. Keď zomrela dcéra, ukotvenie a ochranu som našla v manželovom náručí. Celé noci ma objímal a poskytoval ochranu. Len tak som vedela zaspať. Keď zomrel on, svet sa mi doslova rozkýval pod nohami. Vo vonkajšom svete som nevedela nájsť pevný bod a hoci som mu sľúbila, že sa postarám o naše deti, chvíľu som nevedela ako. Moje dievčatá však boli úžasné – po manželovej smrti ma podržali a vrátili späť do života. Spolu sme chodili do prírody, k vode... smrť našich nás zomkla, ale dovolila žiť tak, ako sme každá potrebovali. Dali sme si slobodu.
Pre mňa ako matku bola smrť najstaršej silným impulzom práve k tomu, aby som slobodu vedela dať. Dcéru i manžela som púšťala do smrti v napätí, až v posledných minútach prišlo pochopenie – daj im požehnanie na druhý breh. Sloboda sa tak stala pre mňa vysokou hodnotou, nie však konečnou.
So smrťou mojich priateľov a známych sa teraz vyrovnávam aj cez tvorenie, aj cez pobyty v prírode, aj cez vedomú rýchlu chôdzu a hlavne s úžasnou vetičkou im adresovanou: Milujem vás, ospravedlňujem sa vám za všetko, čo som vám vedome či nevedome spôsobila, prosím, odpusťte mi, odpúšťam vám, odpúšťam si a ďakujem. Nech svetlo večné svieti vám...
