Keď sa teda ozval kornovírus, rozhodla som sa, že ostanem dôsledne doma. Dôvodom potom bola najmä snaha ochraňovať mojich milých. Patrím totiž do rizikovej partii seniorov nad šesťdesiatpäť.
Istý čas boli u mňa moje dievčatá, dcéra a vnučky, Skôr však ako odišli, vnučka mi ušila rúšky. Vraj aby som mohla aj za plot záhrady. Hneď som pocítila ťah - ísť na cintorín k hrobom mojich blízkych. Za touto túžbou sa okamžite ozvala vetička - naozaj tam potrebuješ ísť? Naozaj? Naozaj?
Ostala som doma. A v pokoji. Rúšky boli chvíľu pokušením, nie istotou.
A tak sa stalo i pri nákupoch či varení. Varím totiž z toho, čo mám doma, čo nemám, to momentálne nepotrebujem. Čas teda rozdeľujem PRED a V.
PRED koronavírusom, keď som si niečo zmyslela a len náznakom potrebovala, zvyčajne som si rýchlo zadovážila. Veď aj astrokanceláriu mám v centre mesta, takže nebol problém. Vždy ma k nákupu priviedlo také vnútorné pnutie, že niečo potrebujem.
Teraz V ČASE koronavírusu nechodím von a je to veľmi príjemná a kreatívna výzva. Žiaden obchod, žiadne nákupy, žiadne pnutie. Rozhodla som sa totiž, že BUDEM POTREBOVAŤ LEN TO, ČO MÁM DOMA. A z toho čarujem aj tvorivé aktivity, aj varenie, aj leňošenie.
Najprv som "objavila" v komore bulgur a kým sa varil, pridávala som doň ďalšie "objavy": sušený ligurček, čerstvú papriku, piskavicu, kurkumu, himalájsku soľ, na uvarený čerstvú pažítku a cesnak. Na panvici som opiekla hotové sójové čevabčiči a tanier dozdobila štipľavou a kyselkavou čalamádou. Pred dvadsiatimi minútami som netušila, ako bude vyzerať môj obed, tvorivý výsledok však potešil oko i bruško.
