Kde a kedy? Normálne cez deň, ktorý ostal zahalený v bielom, a dokonca sme sa stratili na lúkach, ktoré dôverne poznám. Teda aspoň ja som si tak pripadala. Môjmu psíkovi evidentne nič nechýbalo, keď som bola ja na blízku.
Aký to bol pocit, keď všade okolo nás vlhké bielo? Najprv wauuu! Točila som sa dookola, obdivovala hmlové steny. Sem-tam som si kľakla k nejakej tráve či bylinke, aby som ich sfotila také v hmle zasnené (foto som priložila nižšie). Už tušíš, čo sa mi stalo? Stratila som v pohybe, v točení sa orientáciu!
Kde sme to? Prázdno. Nič. Na ktorúkoľvek stranu vykročím, stále idem do hmly a nemám žiaden pevný orientačný bod. Ostala som teda stáť a pozorovať. Aj seba, aj krajinu. Ja v pokoji, krajina tiež. Vďaka, žiaden stres ani panika neprišli. Iba ticho v hmle a tiež tichý pocit v mojom vnútri. Uvedomila som si vtedy, ako silno dôverujem svojej intuícii, že nájdeme cestu domov.
Našli sme. A aj teraz doma pri praskajúcom ohníku v peci mám v sebe ten tajomný pocit prázdnoty a ničoho, keď vidíš a zároveň nevidíš, keď vieš a zároveň nevieš.
Nooooooo, tajomný deň v tmavej časti roka, keď sa dni skracujú a tma nám rána i podvečer zdobí...
