„Taký sa ešte nenarodil," povedala asi tridsaťpäťročná žena a pozrela na dcérku, ktorá pobehovala po čakárni železničnej stanice. Slovami - taký sa ešte nenarodil - myslela muža, za ktorého by sa vydala. Jej oči však hovorili niečo iné. Pozorovala totiž okoloidúcich a najmä muži jej ostávali dlhšie v zornom uhle. Sledovala ich chôdzu, postavu, pohyby a v duchu uvažovala, ktorý z nich by bol vhodným otcom pre jej šesťročnú dcérku. Tá svojho otca nepoznala. Žena totiž otehotnela po bujarej diskotéke, darca úspešnej spermie však vzal nohy na plecia a viac ho nestretla. Stratil sa v tanci života. Rovnako sa vytratil aj jej vlastný otec na začiatku jej života. Tiež bol len darcom úspešnej spermie, keď oprel raz v lete jej mamu o plot. Podobne bola na tom aj jej babka.
Osud osamotenej ženy s dieťaťom bez otca ako cez kopirák šiel po ženách jej rodu. Ani jedna ho nedokázala zatiaľ zastaviť, pretože si úspešne dedili vetu: „Ešte sa taký nenarodil, ktorý by si ma zaslúžil a za ktorého by som sa vydala.“ Tak sa veta - taký sa ešte nenarodil - stala tisíckrát opakovaným heslom, mantrou žien v jej rodine. Touto vetou „profesionálne“ miatli svoju dušičku. Ich vnútro, ženská podstata túžili po šťastnom živote s partnerom, ich ústa túžbu zakrývali. A osud vyslovené statočne napĺňal. Keď sa nenarodil, tak sa nenarodil. Ženy ostávali samé.
