„Zámer navštíviť Thajsko a Indiu som vysielal celý rok v poslednom ročníku tanečnej školy. Potom sa túžba začala zhmotňovať a naozaj som odišiel do Thajska,“ odpovedal na otázku, čo bolo po maturite, Filip Martinský. „Veľa ľudí ma od cesty odhováralo, pretože som sa rozhodol cestovať sám. Najmä rodina sa bála.“
Vraj chcel mať čas sám na seba, ale súčasne zažiť aj niečo adrenalínového, zaujímavého, oddýchnuť si, uvoľniť sa a tiež premyslieť si, čo ďalej po maturite. Oddych? Filip aj do ázijských krajín cestoval so zámerom študovať národné tance. „Už som mal skúseností z Číny a Taiwanu, ale lákala ma India a Thajsko, tak som sa rozhodol aj v týchto krajinách vyhľadať si zaujímavé tanečné kurzy. Zvyčajne mám tipy od svojich kamarátov - spolutanečníkov alebo hľadám na internete. Cez internet som si napríklad zabezpečil aj bývanie v týchto krajinách a nebolo to vždy vo veľkých a známych mestách. Splnil sa mi takto sen aj vďaka finančnej podpore - grantu, ktorý som získal od Nadácie Talenty novej Európy podporovanej slovenským Slovnaftom v Bratislave.“
Bangkok, Dillí aj Bangalúr
V Thajsku navštívil Národné divadlo v Bangkoku. Prekvapilo ho, že v ňom nemajú balet, iba svoje národné tance. „Bol som aj na predstavení, v ktorom vystupovali nymfy. Zaujalo ma najmä kostýmovo i pohybovo. Veľmi mi je blízke, ako si udržujú Thajčania i Indovia svoje tradície a nechávam sa ich tanečným vyjadrením motivovať. Samozrejme, bol som v Thajsku aj v súkromnej tanečnej škole a tancoval som ich národné tance. Tiež v Indii som absolvoval kurzy tanca, na ktoré som bol trochu pripravený zo školy. Už v rámci dejín tanca som spoznal Indiu a ázijské krajiny, a tak som trochu vedel, do čoho idem. Zaujali ma najmä rôzne mudry a judry, ktoré by som nazval prstokladom v tanci. Ďalšou zaujímavosťou je pre mňa to, že inak používajú pri tanci hlavu, inak oči, inak prsty a iné tempo majú v nohách. To je pre nás európskych tanečníkov ťažké na koordináciu a rytmiku. Skúsil som si aj výrazne mužské tance, ktoré sú ostré, otáčavé a veľmi dynamické, ale tancoval som aj ženské tance.“
Nielen tancom chlapec žil
V Bangkoku, Dillí i Bangalúre mladý muž absolvoval tanečné hodiny, navštívil predstavenia, obrady. „Všetko bolo pre mňa neskutočne úžasné. Páčilo sa mi aj to, že som cestoval sám, sám som si všetko organizoval. Dopoludnia som mal zvyčajne hodiny, popoludní som aj tri hodiny cestoval do vzdialenejších oblastí za pamiatkami. S dorozumievaním vôbec nebol problém, lebo v Indii je druhým úradným jazykom angličtina.“
Nezvyčajnú situáciu však zažil Filip hneď po príchode do Indie. Taxíkom sa z letiska dal odviesť do mesta, ktoré nebolo zvyknuté na cudzincov. „Taxikár na mňa neveriaco pozeral, či som si istý, že v meste, ktoré vyzeralo ako zanedbaná osada, ostávam. Oproti Thajsku, ktoré bolo krásne, čisté, to bol šok.“
V Bangalúre nestretol ani jediného turistu, zato videl veľkú chudobu, veľa odpadkov, veľmi znečistené deti, zápach, kravy na cestách alebo pasúce sa na odpadkoch – veľmi veľká chudoba. A hodnota peňazí? „Za euro deväťdesiat som urobil poriadny nákup, taxíkom som šiel desať kilometrov a platil som desať centov – aj z tohto zistenia som mal v sebe smútok. Napriek všetkému, rád som sa pohyboval po krajine, objavoval rôzne zákutia, chodil som bez mapy a nechal som sa viesť intuíciou. Aj som sa strácal, ale milujem na takomto cestovaní to, ako sa potrebujem nacítiť na priestor a nájsť sa.“
Keď všetko zlyhalo, mal intuíciu
Na výlete po Bangkoku mu naraz zlyhalo niekoľko vecí: vybil sa mobil, stratil sa v meste, mapu si so sebou nevzal, peniaze určené na deň minul, no potreboval sa dostať do prenajatého bytu, ktorý si našiel ešte doma cez internet. Šiel teda pešo. Blúdil. Problémom občas bolo i to, že veľa ulíc je v Bangkoku slepých, pritom majú aj päť kilometrov, takže každý omyl mu bolo treba riadne odšliapať. Potom mu pomohla intuícia a našiel „svoj“ byt v spleti bielych bytoviek.
Podľa Filipa sú ľudia v oboch krajinách veľmi otvorení, priateľskí, príjemní. „Na mnohých miestach som však pre miestnych s mojou bielou pokožkou bol exotickým človekom. Oblečenie som aj preto volil v tmavých zemitých farbách, bez nápisov, aby som nevyvolával zbytočne pozornosť. Samozrejme, cestoval som po oboch krajinách s veľkým rešpektom k miestnym obyvateľom a s veľkou pokorou.“
S rešpektom prijal pozvanie aj na obrady do Šivovho chrámu na sviatok zasvätený Ganéšovi. „Bol to pre mňa veľký zážitok, bola to veľká česť. Cítil som sa celý čas veľmi pokojný, harmonický, ľudia ma prijímali takého, aký som, neodmietali ani mňa, ani moje presvedčenie. Šiva mi bol a je veľmi sympatický a svoju cestu do Indie beriem ako poklonu Šivovi, bohu tanca. Pre mňa je Šiva bohom tanca,“ uzavrel mladý liptovsko-pražský tanečník.
