TEPLO ĽUDSKÉHO SRDCA žiarilo v mojom dni naplno. Stála som v Liptovskom Mikuláši na autobusovej zastávke tak, že som sa sústredila na zvuky, ktoré ku mne prichádzali. Len som počúvala bez hodnotenia chvíľu TU a TERAZ: motory áut i autobusov, splývajúce rozhovory ľudí, klopkanie opätkov, automat na kávu, šuchotanie jesenných listov vo vetre... odrazu klop, klop, klop. Klopkanie sa približovalo a ja som ešte stále len počúvajúc tušila, kto ho vydáva. Tú chvíľočku s odkrytím tajomstva za zvukom som si naplno vychutnávala.
Klop, klop, klop. Biela palička klopkala.To Nezastaviteľny Pavol Kéri kráčal chodníkom. Tak veľmi som ho chcela stretnúť a hľa! Vesmír stretnutie zariadil! "Paľko," otočil sa za zvukom. Podľa hlasu ma hneď nepoznal, ale potom nebolo slovám konca-kraja, kopec smiech a vraj aj vlastnoručne napečená bábovka je v jeho ruksaku. O chvíľu už klopkal ďalej mestským chodníkom a vo mne ostal teplý pocit, že stretnúť čo i len na chvíľočku ČLOVEKA, je balzam na dušu.
Človečí príbeh však pokračoval ešte v autobuse, do ktorého nastúpila kolabujúca starenka. Evidentne potrebovala pomoc, ktorej sa ujal počerný mládenec. Doslova ženu držal celou silou, nebola schopná sedieť, padala i zo sedačky. Šofér autobusu starenku doviezol pred jej dom, medzitým zavolali záchranku a asi dvadsiati pasažieri v autobuse sme bez jedinkého slovka protestu čakali na lekára. Až keď ženu odovzdali záchranke, pomáhajúci muž nastúpil do autobusu a odišli sme.
Všetko sa udialo tak samozrejme, tak pokojne, tak teplo ľudsky. Úžasný pocit, že úžasní ľudia sú všade okolo nás!!!
