Chcela som ich totiž riešiť alternatívou, nie operáciou. Nesúhlasil, pretože som už podľa neho nemala čas na alternatívnu liečbu. Podvolila som sa teda klasike, ale skôr, ako som nastúpila do nemocnice, presedeli sme spolu niekoľko hodín a on ma jemne a láskavo viedol k príčinám mojich zdravotných problémov. Nádherná objavná cesta napriek slzám, ktoré mi často vyhŕkli. Alebo možno aj vďaka ním, lebo som mala cez ne hneď aj očistu.
Zlostníčkovia a trapitída
Znovu mi lekár pripomenul, že skôr ako sa choroba prejaví na fyzickom tele, človek v sebe pre ňu pripraví podmienky: „Od okamihu zatrápenia sa, ja tomu hovorím akútna trapitída, je len určitý čas, kedy a aká choroba prepukne."
Hoci mňa choroba dostihla v poriadne zrelej dospelosti, pri skúmaní jej príčin som potrebovala načrieť hlboko do svojho detstva. Lekár mi totiž okrem nasmerovania pozornosti na moju vlastnú trapitídu v dospelosti povedal aj vetu: „Zlostníčkovia majú takéto problémy." Hneď som zareagovala, že zlostná nie som. „A čo strach," kontroval mi lekár. Tak sa mi do pozornosti dostali moje zlosti a strachy. Hoci som ich v prvej chvíli odmietla, vracala som sa k nim najmä v noci, keď som nemohla spať a prichádzal ku mne strach z choroby a bezmocnosti. Veď ty máš strach - uvedomila som si.
Detské strachy nie sú blbosti
Sen v nasledujúcu noc mi ho potvrdil. Snívalo sa mi, že som malá a vrátila som sa do domčeka svojho detstva. Vždy som sa bála chodiť domov dlhou šerou chodbou. Koniec chodby bol totiž zahalený závesom a moja mamka tam odkladala nepotrebné veci. Možno sa niekedy zídu. Nikdy som však v detstve za tento záves nepozrela. V sne som ho odhrnula a vkročila ďalej. Dotkla som sa starých skrútených kobercov, zacítila prach v nose. Uvidela som sánky, detskú vaničku, niekoľko debničiek na ovocie, staré vrecia. Nič strašné - pomyslela som si v sne. Prečo sa tohto bojím? A cítila som, ako ma jeden strach opúšťa. Keď som sa zobudila, mala som v celom tele dobrý pocit. Fajn, jeden strach odo mňa odišiel, pomyslela som si vtedy a uvedomila som si, že som si vlastne v sne sama urobila regres. Liečivý návrat do minulosti.
Potom som cez sny objavovala ďalšie svoje strachy z detstva: ako som sa bála u starkej otvoriť dvere na dvor, ako som sa bála veľkej vody, dreveného mosta cez potok či vysokej trávy okolo chodníka. Z dospeláckeho pohľadu možno blbosti, no vedela som, že žiadne blbosti to v detskom svete neboli. Naopak, boli to veľmi dôležité strachy, ktoré sa vo mne ukladali a prepukli v chorobe vtedy, keď mi aj dospelácky svet priniesol dospelácke problémy.
Verím svojim snom
Začala som veriť svojim snom a tomu, že mi ukazujú jeden spôsob, ako sa dostať von z choroby. Každý sen sa snažím vedome dotiahnuť do konca a prekuknúť strach v ňom. Niekedy to však nebolo a dodnes nie je ľahké.
Občas sa aj dnes zobudím ťažká, celá spomalená, akoby strach zo sna zostal ešte vo mne. Vtedy mi pomáha raňajšia meditácia a cielené dychové cvičenia. Často sa potom cez ne vraciam do sna a strach riešim. Napríklad aj tak, že ho rozdýchavam či rozpúšťam vo výdychu, alebo si v meditácii predstavujem okolo chrbtice zlaté svetlo, ktoré ma pretepľuje, presvetľuje a lieči.
Rovnako hľadám v sebe aj všetky zlosti, ktoré od detstva vytvárali svoje nánosy vo mne a zaradili ma v určitých situáciách, povedané slovami doktora Ivana Rusnáka, medzi zlostníčkov. Jeho slová, že rakovina (a každá iná choroba) môže byť šancou, ak k nej zmeníme postoj a budeme hľadať súvislosti medzi vznikom choroby a duševným prežívaním človeka, si držím ako svoju šancu.
