Dva týždne som mala u seba dve dcéry a štyri vnučky, to som fungovala na sto percent ako starká so všetkými starkovskými radosťami Tak som sa nastavila a v tvorivosti s dievčatami trávila veľa času bez potreby vychádzať zo svojho priestoru. Cítila som sa v pokoji a pohode.
Zaujímavé pre mňa bolo, keď dievčatá odišli a v miestnom rozhlase vyhlásili odporučenie seniorom nad 65 rokov nechodiť von. Hoci som dovtedy nechodila nikde, odrazu som to cítila ako obmedzenie svojej slobody a na chvíľu nastal vo mne chaos. Dám to? Potom úsmev - veď to dávaš! Ty nikde chodiť nepotrebuješ a rozhlas len brnkol na tvoj strach z nedostatku priestoru. Bojíš sa, že nebudeš mať možnosti slobodného pohybu? Že budeš mať nedostatok priestoru?
... a hneď som si začala v sebe upratovať v tom zmysle, že priestoru mám, koľko momentálne potrebujem. Prijala som situáciu, pustila strach a chaos a išlo to celkom rýchlo. Za to, že to šlo rýchlo, ďakujem mojej deväťdesiattriročnej maminke. Ona mi totiž pred niekoľkými dňami v telefóne oznámila, že vďaka obmedzeniu pohybu na verejnosti sa cíti doma ako väzeň. Pritom v podstate už roky nikde nechodieva a veľa času trávi sama doma na balkóne. Odrazu, keď vlastne ostáva v tom istom priestore, ale zacítila obmedzenie, jej vnútro ju nastavilo na pocity väzňa, na pocity obete. To isté sa zopakovalo mne. Maminka mi bola predskokanom a súcitom k nej som veľmi rýchlo pochopila aj svoj vlastný strach.
Som v pohode a pokoji. Nastavila som si režim dňa, Od 5.30 do 9.hodiny najmä dychové cvičenie, modlitba v stíšení s nastavením do nového dňa. Toto nastavenie vnímam ako veľmi dôležitú súčasť rána, lebo vždy mi prídu na um priateľove slová, keď chcem hrať správne na gitare, potrebujem si ju naladiť. Inak bude hra falošná. Modlitba a ranné stíšenie sú mojím naladením "gitary".
Od 9. hodiny "pracujem" - rada píšem, tak buď nejaké články, úvahy, zamyslenia - aj život doma a vo vlastnom priestore mi témy stále sám ponúka. Dnes ráno to bola napríklad téma tieňov. Sedela som vonku na lavičke a pozorovala, ako vychádzajúce Slnko hladkalo stromy a oni vytvárali tiene na zemi. Hoci kmeň mali rovný, tiene boli kostrbaté podľa nerovností zeme. Presne ako u nás - vždy máme v sebe tiene, ktoré sú aj "kostrbaté" - bolestivé. Myslím, že súčasná situácia s koronavírusom ich ešte viac odhaľuje. Vidím to aj pri astrologických konzultáciách, ktoré tiež patria do môjho "pracovného" dopoludňajšieho času. Veľa vecí, o ktorých sme možno netušili, možno zahmlene tušili, vychádza z nás v tomto výnimočnom, špeciálnom čase. Len s pokorou prijať...
V pohode som prijala i to, že zásoby doma sa mi míňajú. Vedela som, že môžem kedykoľvek zavolať dcére a ona nákup zariadi, ale som si povedala, že zoznam si síce napíšem, no budem variť, žiť z toho, čo mám. Minul sa mi chlebík? Zamiesila som si viac cesta na čapáty - chlebové placky a vždy som si čerstvé upiekla. Presťahovala som zo záhrady, kde ešte minulé noci boli veľké mrazy, na okno do kuchyne pažítku a už sa bohato rozvetvila. Vitamíny v suchu a po ruke. Zišiel by sa mi možno ešte cesnak, zázvor... ale vydržím bez nich. Nemusela som. Ozval sa mobil a v ňom mi priateľka, mladšia ako ja a teda viac sa pohybujúca, oznámila, aby som šla dolu k dverám, ale bez svojho psíka, že mi tam niečo nechala. Padla som na zadok a plakala od dojatia. Pred dverami boli dve plné tašky a v nich okrem vecí, ktoré som mala na svojom zozname, ešte i škatuľa čerstvých koláčov so servítkovým srdiečkom navrchu. Už chápem, prečo som nemala otvárať dvere so psíkom - bol by on "zabezpečil" koláčiky... Život je zázrak.
Popoludňajší čas mám na záhradu a prírodu. Milujem napríklad čas, keď si vybehnem so psíkom a koncovkou na lúky a pozriem na svet z jej konca cez kvet života takto:
Pritom si uvedomujem, že
... pískanie na koncovke podporuje pľúca, a tak rýchlu chôdzu v prírode striedam s pískaním,
... pískanie ma spája s príbehom o píšťalkárovi, ktorý pokorne kráča svojím životom bez ohľadu na to, či už dosiahol vrchol, alebo nie,
... môj psík reaguje cez pískanie na zmenu môjho pohybu a nasleduje ma, aj keď sa mu schovám za kopček,
... počujú ma aj iní návštevníci prírody a môžeme sa na diaľku obísť,
... počujú ma aj medvede, keďže chodievam po hranicu ich teritória, a vedia reagovať,
... je mi dobre a cítim pokoj v sebe,
... A TERAZ PRE MŇA TO PODSTATNÉ - cez pokoj v sebe a cez slobodné pískanie môžem poďakovať všetkým dušiam, ktoré v tomto čase prechádzajú bránou smrti na druhý breh, a tak im môžem želať - šťastlivo do svetla, lebo všetko, čo sa deje svetu, deje sa aj mne.
***
Deň končím každý večer v skupine priateľov na internete. Stretá sa nás tam okolo šesťdesiat - sedemdesiat "etikoterapeuticky pozitívnych" a zdieľame to, čo potrebujeme riešiť/ liečiť v sebe, čo nás trápi či čo a ako zvládame. Hovoríme o tom, čo súčasnosť z nás vyťahuje a ako sa vieme k nej postaviť. V spoločnom stretávaní a zdieľaní je sila kolektívu, ktorá podporuje každého jednotlivca. Vďaka večerným kruhom sa cítim v spojení so všetkými. Spoločná meditácia a modlitba na záver sú každovečerným pohladkaním mojej duše. A tak to je s obmenami už tretí týždeň doma. Ideme však ďalej.
