Ja mama, dcéra mama, vnučka dcéra. Sila láskavosti sa dala v kuchyni krájať, pretože bola popretkávaná dôverou, teplom a blízkosťou...
Každá sme piekli čosi iné, do toho prichádzali ďalšie tri vnučky, jeden pes dezorientovaný z toľkých žien, ale pohodu sme si udržali. Pri pečení som siahla po klasike mojej starkej a piekla som v sporáku na drevo. Keď som to povedala oveľa mladšej priateľke, hneď vyhŕkla: "Ako si tam reguluješ teplotu?" Normálne - keď priložím polienko, koláč sa pečie, keď nepriložím, nepečie sa, keď to s polienkami preženiem, koláč spálim. Jednoduché, ale ani moja dcéra, ani vnučka ma zatiaľ nenasledujú...
Zaujímavé však bolo počúvať, ako sme sa navzájom podporovali. Občas som dcéru počula, ako radí svojej dcére - moja maminka povedala, že to treba urobiť takto. Potom zaznelo - starká, naozaj?
Alebo znovu moja dcéra - mami, veď mňa si to učila inak, ako to robíš teraz ty! Veď áno, ale aj ja vekom dozrievam a učím sa, zasmiala som sa.
... a tak sme tri generácie žien vo vianočnej kuchyni miesili, ochutnávali, vykrajovali, mixovali... všetky tri naraz a bolo super. Veľakrát som podobné prípravy na Vianoce zažila v rôznom zložení, prvýkrát však v takej pohode a v takej blízkosti sŕdc. Myslím, že som dozrela do veku, keď som si prestala robiť ťažkú hlavu z toho, čo stihneme alebo nestihneme urobiť a hlavne - dôverovala som dcére i vnučke, že čokoľvek urobia, bude to najlepšie, ako môže byť.
V našom rode totiž boli vždy silné ženy, ktoré kontrolovali a viedli, a tak som dala sebe aj im darček vo forme dôvery. Viem, že sa všetky naše predkyne i potomkyne tešia s nami. ŠŤASTNÉ A VESELÉ...
