Nech sa páči, Samuelova úvaha o vode:
Možno ma niektorí spoznáte a iní zase nie. Na tom vlastne ani tak nezáleží. Chodím po svete a rozdávam radosť všade, kam prídem.
Niekedy dávno som nevedela, aké je to ľuďom robiť radosť a dávať im život. Jediná moja činnosť bol oddych. No napadlo mi, že by bolo fajn skúsiť nové dobrodružstvá, a tak som si našla rôzne cestičky z môjho obrovského domova do všetkých kútov sveta.
Svoje putovania po svete som začínala skromne, alebo som sa ako jesenný lístok stromu zniesla z oblohy na zem. Spoznávanie sveta ma bavilo. Páčilo sa mi cestovanie po svete, a tak som svoje výpravy uskutočňovala častejšie a častejšie. Všade, kde som sa zjavila, ľudia ma oslavovali. Ja som im ochotne pomohla so všetkými problémami, ktoré ich sprevádzali.
A šla som ďalej objavovať. Ľudia začali stavať domy, dediny, mestá a štáty. Neskôr začali objavovať svet a mňa používali aj na cestovanie. Celé ľudstvo ma uctievalo a klaňalo sa mi. Spočiatku mi to neprekážalo, no potom sa mi naskytla príležitosť spoznať nenásytných ľudí, ktorí prahli po moci a chceli ma ovládnuť. Tam, kde žili takíto ľudia, som sa nerada vracala a ako som im život dala, tak isto som ho vedela aj vziať. Tam, kde som predtým rozdávala život a radosť, teraz môžem veľmi ľahko zanechať žiaľ a smútok.
Ľudia, je to len na vás, ako so mnou budete zaobchádzať. Áno, som voda , ktorej domov je v oceánoch sveta a nepatrím nikomu. Chráňte si ma, nemusím vám slúžiť večne!
xxx
Samuelova výzva v záverečných vetách patrí nám všetkým. Ako teda vieme zaobchádzať s vodou, aby sme s ňou vedeli žiť v priateľstve a vzájomnom obohacovaní? Odpoveď máme každý v sebe. Ďakujeme, Samuel.
