V predchádzajúcich etikoterapeutických rozhovoroch na blogu sme sa venovali prvým dvom energetickým centrám, prvým dvom hlavným čakrám. Teraz pozrieme na tretiu, ktorú poznáme pod názvom manipura, ale aj ako solárny plexus, slnečný pletenec. Ovláda pečeň, žalúdok, v grafickom prevedení má desať okvetných lístkov, ktoré sú zrkadlom desiatich prán/energií človeka. Symbolickým tvarom je trojuholník, živel oheň, farba žltá, zmysel zrak, zvierací symbol baran ako sila a mantra RAM.
V tretej čakre je zdroj našej vôľe, moci, sily. V neju sídli naše jasné ÁNO životu a to ako konáme, ako sa hýbeme v živote, ako dokážeme pracovať so svojou silou a ako vieme vytrvať v tom, čo robíme. Oslabenie tejto čakry vnímame v živote ako bezmocnosť, hanbu, slabosť, lenivosť.
Ako pracovať so silou z priestoru lásky
Priestor lásky je priestorom spojenia, tvorivosti, je priestorom, v ktorom životu jasne hovoríme áno. Ako teda z tohto priestoru pracovať so silou, mocou, vôľou, teda cnosťami tretej čakry?
Odpoveď na otázku rozvinul v jednom etikoterapeutickom kruhu Vladimír Červenák, zakladateľ školy etikoterapie - Advaita. Rada vás jeho rozprávaním prevediem. Počúvajme - čítajme z priestoru spojenia, z priestoru lásky aktívne. Len pri aktívnom vnímaní totiž vieme zachytiť, že niektoré veci, situácie sú inak, ako sme si mysleli. Náš mozog je konštruovaný tak, že sa počúvať potrebuje naučiť. Stále vyhodnocuje, že či to, čo počuje, pozná alebo nepozná. Keď dostane odpoveď – poznám, potom zisťuje, či má skúsenosť s tým, čo počuje, alebo nemá skúsenosť. Porovnáva – má pravdu, nemá pravdu – vyhodnocuje. To je veľmi toxický spôsob, ako sa učiť, ako spoznávať svet.
Ostať však otvoreným človekom, nové informácie brať nielen ako záväzok, že sú pravdou pre mňa, ale ako hypotézu, o ktorej stojí za to pouvažovať. To nás môže posunúť k novým poznaniam. Akonáhle sa človek uzavrie, ide do odporu – nesúhlasím, mám iný názor, neexistuje, neverím... - energia sa zablokuje, nedôjde ani k spojeniu, ani k porozumeniu, ani k vyššiemu poznaniu. Človek sa bude točiť v starom kolese odporu. Poďme teda do spojenia, začítajme sa do rozprávania o tretej čakre.
Zahanbenie, pocity hanby oslabujú, blokujú solárny plexus
Vladimír Červenák: „So svojou silou v priestore spojenia pracujeme v prospech celku, ktorého sme súčasťou. Naopak, v odpore, keď sily máme málo, keď sa cítime ohrození, paradoxne zosilníme odpor, vydávame viac sily. Poznáme to napríklad na fyzických prejavoch – hlas ide hore, prichádzajú agresívne gestá, snažíme sa brániť a vsadíme všetku silu, ktorú máme na jednu kartu – chceme zastrašiť. Úplne stačí, keď sa človek počúva, ako zvyšuje hlas, vysušujú sa mu ústa, stráca silu... Vtedy vie, že nesprávne pracuje s energiou. Tieto prejavy by mohli byť spúšťačom pre stop, po ktorom by nasledovalo uvedomenie si toho, čo chcem.
Presvedčiť niekoho v rozhovore, prevalcovať ho, znamená prerušiť spojenie. Výsledok potom nikdy nepoteší žiadnu zo strán. Keď tak, len na chvíľku tešia pozičné víťazstvá. V istom momente pádu je škodoradosť jediná radosť. Taký človek sa vie vytešovať aj z pozičných víťazstiev, ale vždy je to len na chvíľočku. Za nimi ostáva hlboký smútok v duši. Ten sa snaží maskovať nejakou žoviálnosťou, teatrálnosťou alebo ukazovaním, čo všetko vie, ale žiadne skutočné šťastie to neprinesie.
Základným znakom, že tretia čakra je blokovaná, je zahanbenie. Človek sa hanbí sám pred sebou alebo pred inými. Snaží sa schovávať, zakrývať skutky alebo svoje chyby. Býva to veľmi silný koreňový vzorec. Ako ho rozpoznať? Mojou obľúbenou technikou je časová os – stačí si nájsť jednu situáciu, v ktorej pristihnete sami seba, že sa hanbíte za seba alebo aj za niekoho iného, ktorého v tej chvíli považujete za svoju rodinu, skupinu, do ktorej patríte, triedu, pracovisko... Jednoducho, vnímate, že sa hanbíte. Zahanbenie je vo vás. Vtedy si treba pustiť film – časovú os, kedy v minulosti som sa cítil rovnako. Môžeme si ju nakresliť, vymedziť na nej nejaké časové intervaly a ísť až po narodenie či do prenatálu. Zvnútorniť sa, vcítiť sa a položiť si otázku – kedy som tento pocit zahanbenia cítil v minulosti? V akých situáciách? Pustíme si svoj vlastný film.
Ak nájdeme tri a viac takýchto situácií, je isté, že sme našli svoj koreňový vzorec, ktorý sa nám v živote opakuje. Je to teda vaša téma. Takto jednak zistíte, že máte blokovanú tretiu čakru, životnú silu, jednak príde uvedomenie, že treba vyliečiť koreňový vzorec. To znamená, nájsť situáciu, kedy to bolo prvýkrát. Zahanbenie mohlo byť v škôlke – dali vás na hanbu, postavili do kúta, pocikali ste sa a vykričali to. Mohlo to byť čokoľvek z útleho detstva, keď ste sa cítili zahanbení. Za tým je potom sebanenávisť – nechcem sa vidieť, chcem sa schovať a potom človek vyvinie rôzne stratégie, ako prekryť zahanbenie. Zahováraním, maskovaním, zahmlievaním, prekrývaním, zmeniť tému rozhovoru, odkloniť...
Čím sa viac hanbím, tým som slabší
Zahanbenie je základným prejavom a prejavuje sa bezmocnosťou, slabosťou. Čím viac sa hanbím, tým som slabší. Bezmocnosť je jednou z vecí, ktoré nám život veľmi silne ukazuje a keď sme bdelí, vidíme i počujeme to.
Napríklad, keď sa človek sťažuje na nemohúcnosť, že niečo neviem urobiť, nedokážem to, to sa nedá, to je ťažké, to je zložité, to nepôjde ľahko, to nezvládnem, to nedám, to neexistuje, to je vylúčené – všetko sú to výroky, ktorými konštatujeme bezmocnosť, slabosť. Týmito slovami oznamujeme, sebe aj iným, že máme blokovanú tretiu čakru. Zároveň si upevňujeme svoju bezmocnosť a točíme sa v nej. Keď totiž opakujeme takéto vety sťaby mantry,alebo zaklínadlá, tým ešte viac upevňujeme svoj stav bezmocnosti. Ak zistíme u seba podobné vyjadrenia, treba ich zastaviť čo najskôr a zistiť, čo môžeme urobiť, aké máme možnosti stav zmeniť. To je spôsob odblokovania z kolesa, v ktorom je človek zatvorený, v ktorom len konštatuje svoju bezmocnosť.
Za bezmocnosťou sa potom schováva zahanbenie, človek sa hanbí, že je slabý, že zlyháva. Za zahanbením nájdeme pocit viny. Ďalej - aký strach je za pocitom viny? Odkrývate týmto spôsobom vrstvu po vrstve svoje pocity. Keď objavíte strach zo zlyhania, strach z bezmocnosti alebo strach zo smrti, tak už len tým, že si ho uvedomíte, automaticky sa dostávate do spojenia a dôvery a energia vám porastie, ste v priestore spojenia, v priestore lásky. Inak – menej postávať, nebyť v stuhnutosti a paralyzovaný, ale viac konať – dostať sa do dynamiky. Urobiť nejaký pohyb. Keď konštatuješ nemohúcnosť, uvedom si, že si v tej chvíli statický, zamrznutý, v tej chvíli urob nejaký pohyb, krok vedľa. Už len tým, že urobíš pohyb, je to impulz pre mozog, aby hľadal možnosti.
Uvoľňovanie odporu sa deje na štyroch úrovniach
Sila a moc nie sú len o fyzickom pohybe. Je to aj spojenie s intelektom, s vivekou – schopnosťou rozlišovať, usudzovať. Veľmi často ľudia na duchovnej ceste majú pocit, že nič nemajú konať, že nie sú konajúci, svetlo v nich koná a cez nich je konané, že majú byť úplne pasívni. To nie je pravda, lebo ja som kanál, svetlo cezo mňa koná, hýbe, čiže som veľmi hýbajúci sa, konajúci, aktívny. Aktivita je vedomá a je nasmerovaná na jeden priamy cieľ. Nie je samoúčelná alebo len na uspokojovanie momentálnych potrieb, ktoré sa mi teraz javia výhodné. Je to strategické myslenie – myslíš na niekoľko krokov dopredu. V tej chvíli si ochotný vzdať sa momentálnych výhod pre dosiahnutie cieľa a vzdanie sa niečoho vtedy nie je pre teba ťažké. Vtedy je vízia taká jasná, že cesta dáva zmysel.
Veľmi dôležité v tomto procese je intenzívne čistenie. Pod čistením rozumiem uvoľňovanie odporu. Keď hovorím o čistení, hovorím o uvoľňovaní sa, lebo akékoľvek znečistenie je len to, že sme v odpore. Žiadna nečistota ani negativita vo vesmíre neexistujú. My si predstavujeme, že existuje pozitívna a negatívna energia. To sú len frekvencie, rôzne žiarenia tej jednej energie. Je to jedna energia, ktorá prúdi, rezonuje, vibruje, má rôzne vlnenia. Náš torus je konštruovaný tak, že keď energia prúdi, cítime sa celistvo, naplnení, šťastní, máme príjemný pocit, sme silní. Akonáhle blokujeme energiu odporom, energia sa deformuje. To spôsobuje bolesť, utrpenie, pocit prázdnoty, nenaplnosti. To je znečistenie.
Učíme sa uvoľňovať na štyroch úrovniach – na fyzickej, mentálnej, emočnej a spirituálnej úrovni. Na prvých dvoch vedome, na tretej a štvrtej už je to nevedomý proces a ako správne žijem, som buď uvoľnený, alebo napätý v emočnej a spirituálnej úrovni. Spirituálne sa možno uvoľniť modlitbou a meditáciou, tým sa nalaďujem na energeticky prúd. Ukončujem hlboký odpor.
Jeden z najhlbších odporov spôsobuje sebanenávisť. Za ňou je schovaná i nenávisť voči Bohu, voči celku, ktorého sme súčasťou. Uviesť sa do stavu celistvosti znamená splynúť, stať sa zajedno, byť v božskom stave. Čím viac sa človek modlí, a nielen pred jedlom, ale aj keď čokoľvek dostáva. Najmä však ranná a večerná modlitba vytvoria energetickú vlnu, pod vplyvom ktorej celý deň či noc prebiehajú. Preto je nesmierne dôležitá vo všetkých tradíciách ranná modlitba. Mystické školy hovoria, že ako prežijete prvú polhodinu dňa, určí, aký budete mať celý deň. Aké frekvencie vytvoríte, v takých frekvenciách sa celý deň hýbete, tvoríte a vnímate realitu.
Modlitba, ktorá ide len po povalu
Niekto má v sebe modlitbu z detstva, modlili sa spolu doma. To je dobrá karma. Vtedy ste si doniesli túto frekvenciu v sebe, v duši, a tak ste sa zrodili do rodiny, kde vám modlitba bola odovzdaná. Ak to tak nemáte, je veľmi dobré, aby si človek tento návyk vytvoril, aby ho v živote podporoval. Modlitba lieči aroganciu, naučené vzorce sebectva, odpor."
Z kruhu sa ozval ženský hlas: „Moja starká hovorievala o modlitbe po povalu. Viete, aká modlitba to je?" Kruh zareagoval úsmevmi. Všetkým bolo jasné, že neúprimná, neprecítená a len ústami memorovaná modlitba sa sotva dostane po povalu. Modlitba vychádzajúca zo srdca ľahučko letí, letí, letí... Letí do svetla.
