Knihovníčka, mama štyroch dospelých a dospievajúcich dcér, momentálne vychovávajúca rómske dievčatko. Poklad našej rodiny. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Ja väčšinou tiež. Už oveľa skôr ako moji známi. Áno, rozumiem, nebolo to na začiatku ľahké... predsa len tie nízke ceny... zrejme prezrádzajú niečo aj o kvalite tovaru... a potom... čo ak tam človek stretne niekoho známeho... spoločensky je už predsa len nejako zaradený... Tesco, tiež, ale... možno ešte Billa... áno, Billla, tá je po tejto stránke najbezpečnejšia.
Sedávať v knižniciach bola kedysi výsada vzdelaných a stále sa vzdelávajúcich mníchov, neskôr vedátorov. Dnes to môže byť pokojne výsada mám, ktoré sa po dlhoročnej starostlivosti o deti, ako niektorí hovoria po MD XXL, vrátili do pracovného procesu.
„Hanka, a ty si sa bola niekedy pozrieť v koncentračnom tábore?" „No..., bola." „A ako to tam vyzerá, ja som ešte nikdy nebol." „No..., boli tam také domy, oplotené ostnatým drôtom..., bola tam taká obrovská brána, cez ktorú viedla kolajnica..." „Prečo kolajnica?" „No..., po nej prichádzal vždy vlak, ktorý privážal väzňov..."
Ono sa to povie, že rodič by sa mal zaujímať pravideľne o prospech svojho dieťaťa.Mal by vedieť, čo nové bolo v škole, aké boli dnes známky, čo písomka z matematiky, ako dopadla tá zo slovenčiny, aká bola najlepšia známka v triede a aká najhoršia, aby bolo prípadne s čím porovnať, či mala dnes pani učiteľka lepšiu náladu ako včera a či sa spolužiaci už prestali vysmievať tomu chlapcovi, ktorý nezapadol do ich kolektívu. A keď má človek dve nebodaj viac detí, strávi v takejto konverzácii celé poobedie. Nie že by zo strany potomkov nebol o niečo takéto záujem, stačí niekedy len jedna otázka a už sa to sype. A to sa zrazu dozvedáte veci, na ktoré ste sa ani nepýtali. A nestačíte sa čudovať.
