Keď sa spí v autobuse

Pozorovala som ako sa hýbu dnu a von, jednoducho nie a nie zaliezť. Niektorí týchto chrobákov učia poslušnosti. Proste keď nezalezú, odstrihnú im brvy a oni strachom ujdú tak, aby ich už nik nezbadal. Zato tento mal voľnosť, nebol drezúrovaný a nútený k tomu, aby sa ukryl pred svetovými dejinami. Sledoval ich z prvého radu. Chrobáka som potom z lásky k prírode nechala, nech sa tam mece a spozorovala som niečo omnoho zaujímavejšie.

Bola to akási jamka na brade, vraj takú majú deti po rodičoch. Je to údajne znak, že sú to ich deti. V pôrodniciach oteckovia s takouto jamkou sondujú, či práve ten ich malý zázrak zdedil túto golfovú záležitosť. Ja takú jamku nemám a ani moji rodičia, takže som predsa len ich dcéra. I keď sa zvyknú sťažovať, vraj som mrchavá ako čert. Ktovie, či práve ten sa nestráni tejto jamky, a preto som im ho pripomenula. Je to zvláštne, ako len bola hrdo vycapená na tej brade. Ako pečať svojich rodičov. Zrazu sa pousmial. Hlavu som zaryla do operadla sedačky, aby ma nespozoroval. Trošku sa povrtel, ako nefalšovaný cestovateľ, ktorý má v zadku precestovaných už niekoľko kilákov. Zato môj zadok bol ešte celkom svieži a bez stŕpnutej polovice.

Mihalnice mal ozobané a čerstvo preperené. Obočie huňaté, na koncoch jemne zvlnené. To by som mu najradšej podstrihla. Už som držala v ruke nožnice, že chlapec môj, takto to nepôjde, dáme to dole, keď nabral autobus akúsi jamu. Chlap otvoril oči a v snahe reagovať, odvážne som vymyslené nožnice v mojom oku schovala pod viečko. Začal ma upodozrievať a otočil sa ku mne, aby ma mal pod dohľadom. Obranný mechanizmus mi zaklapol oči a pritisol o sedadlo. Tentoraz som nehybne cestovala ja. Až tak, že sa mi začalo driemať. Viečka sa mi premenili na plátno vykladané farbou, ktorú nepoznám. A to čučím na svet stále, a pritom ju neviem pomenovať, smutné..

Hlava mi oťažievala a to, čo som nechcela, sa dostavilo. Začala som zaspávať. Istotne to poznáte, ležíte a zrazu to vami šklbne. Pohniezdila som sa a ubezpečila čo robí muž s obrveným chrobákom. Tiež zaspával. Zacítil, že mu nehrozí nebezpečenstvo a to ho ponáralo do spánku. Tak sme tam spoločne spali. Nepoznali sme sa a snívali sme. Moje sny zrazu ochromila akási zvuková kulisa, jedným okom a uchom som ju identifikovala. Bol to brvový chrobák. Už nevedel čo od radosti, tak začal tancovať nosový tanec. Jednoducho sa mu preháňal dutinou nosnou a predvádzal sa. Usmiala som sa a znova som zavrela oko. O pár sekúnd na to som dostala poriadny šťuchanec pod rebro so slovami: „Nechráááp, prepána!“ S jedom som sa otočila a vyprskla ho na dievča za mnou. Poznala som ju. Prstom som ukázala na muža vedľa a začali sme sa smiať. Až natoľko, že chrobák pocítil posmech a s hanbou sa prestal vylupovať. Muž otvoril oči, boli modré. Pozrel sa na mňa ako na prízrak. Usmial sa a skonštatoval: „ Asi som zaspal.“ S úsmevom som mu to potvrdila. Celý zvyšok cesty už nezažmúril oka a ani ja. Pretože som sa nechcela stať jeho objektom skúmania a on sa nechcel stať tým mojím.

Sme si cudzí a spíme spolu, sme od seba asi 5 cm a jednoducho si veríme. Je to milé, hlavne pokiaľ si do vášho výstrihu nepokladá hlavu nejaký kamikadze. Ja našťastie nedisponujem lákavou ponukou, takže sa mi to nestalo, ale už som niečo podobné videla. Takže kľudne spinkajte v buse, vždy sa nájde niekto, kto vás očumuje, chová brvovéh chrobáka čo tancuje alebo jednoducho plánuje priložiť ucho k vašej srdečnej pumpe.