Rovnakokrídlovec, ktorého sa tak trošku bojím je známy striduláciou. Teda vydávaním zvuku. Deje sa to tak, že má na zadných nôžkach drsnú plôšku o ktorú trie prvý pár krídel. Už aj vďaka tomuto poznatku viem, že tam v tráve číha. Keď počujem tento zvuk, tak sa tomu smeru vyhnem.
Električky.. Tieto chrobáky sme ako deti zbierali. Boli pre nás ako trofeje. Sused im hovoril idem pozrieť elektrikárov, že čo robia. Mama mu nikdy nerozumela, že kam to chodí..
Napríklad táto babôčka pávooká má na krídlach šupinky pripomínajúce oči. Za ich pomoci zastrašuje nepriateľa. Konkrétne túto babôčku som odfotila v zime. Neskoršie som sa dočítala, že práve ona prežíva zimu v štádiu imága, teda dospelého jedinca. Snažila som sa o ňu postarať, ale akosi moja snaha stroskotala v zapnutej nočnej lampe..
Samec roháča má obrovské hryzadlá, ktoré vyzerajú skorej ako parohy. Tento krásavec sa producíroval po záhrade, počas intenzívneho jačania susedy, ktorá sa bojí všetkého malého, okrídleného či nohatého. Mala som z neho radosť. Vidieť ho live mi príde také unikátne.. Pohyboval sa smiešne, ako robot
Na tejto fotografii je samička roháča. Tú som videla deň pred týmto rohatým fešákom. Motala sa okolo plechovky farby a nechcela sa fotiť, stále len hľadala skrýšu.
Smrtihlav, nočný motýť opantaný poverami.
Arachnofóbia, tento pojem je dosť známy. Je to najčastejšia fóbia, po nej nasleduje antropofóbia či lietanie-aerofóbia. Dúfam, že tu nikto nezažil žiadnu fóbiu a jedna rada, vraj toho čoho sa bojíte sa treba dotknúť a strach prejde. Ja som sa koníka ešte nedotkla ale modlivky už áno. Ešte je vo mne istý strach, ale rozhodne menší..
