Keď vám niekto vštepuje, aby ste nikdy nikam nechodili sami, tak si vzdorovitou ľahkovážnosťou pomyslím: „veď čo sa bojíš nič sa mi nestane“.
Vždy, keď som našla prázdne kupé tam som sa v ňom usadla. Aj tento krát som si jedno obsadila.
Rozvalila som sa, otvorila okno a s hrdosťou sa vytešovala, že je len pre mňa. Nikto tu po mne nečumí a zase ja pre istotu nikoho nepozorujem, čo bola dosť bežná vec. No moja radosť netrvala ani tri minúty. Stratila sa s otvorením výsuvných dverí a slovami: „ Máte tu voľné?“
Ty idiot tak asi hej.. Pravda odpoveď začala a v zapätí skončila slovkom: „Hej.“
Muž mal veľký cestovný vak, nechápala som načo mu je, keď ho má prázdny. Bol spľasnutý a doslova ho hodil vedľa mňa. Prišiel sprievodca a ja som mu s úsmevom podala týždenku a on mi ju s úsmevom vrátil. Muž sediaci oproti, hneď pri dverách mu niečo podal , zrejme režimku. Teda ten slušne vyzerajúci asi 32 ročný fešák s modrými očami mal niečo spoločné so SŽ. Dvere sa zatvorili a ja som sa venovala sledovaniu cesty za oknom. Nemôžem niekoho pozorovať, keď ma pozoruje. Zrazu sa Modroočko prihovorilo. Lepšie povedané bol to monológ, ktorý som spestrila slovkami typu áno, nie. Nebudem predsa niekomu cudziemu rozprávať čo som, kto som, zato moje odpovede boli pretkané výmyslami. Zrejme ho moje jednoslovné perličky zaujali. Zhodil zo seba bundu, krk mal ovinutý hrubou zlatou reťazou.
„Je tu teplo pravda.“
Hm, teplo? Mne bolo fajn, i keď som trošku horkokrvná a krátky rukáv nosím i v zime pod bundou, ale teraz mi ozaj bolo fajn. Po chvíli odhodil ďalší kus šatstva. Bolo to divné, ale nie úchylné, veď zrejme je mu len teplo. Stále sledoval chodbu a mňa. Sakra, čo po mne furt čumíš ty debil.. Myslela som si. Ja som ho pozorovala, ale len tak, periférne, spoza šiltu. Sklený a znudený pohľad, ktorý som mala z ubiehajúcej krajiny som darovala Mdroočku. Zamračila som sa. Sedel iba v nohaviciach, ako to stihol? Opálená vyholená hruď, zlatý had na krku. Vyzeral ako gigolo. Uštipla ma prvá pochybnosť.
„Nechceš ísť so mnou na záchod? Poď...“
„Čo???!! Načo, nikam nejdem.“
Čo to je za chlapa a o čo mu ide, nevie nájsť cestu alebo čo! Blúdilo mi hlavou. Mala som 15 a moje predstavy o cestovaní boli chytiť si nejaký fajn flek a nie sa tu s niekým vykecávať a ukazovať mu cestu.
„Je tu strašne teplo, však.“ Ani to nestihol dopovedať a už som počula rozopnutie zipsu na nohaviciach. Odvrátim zrak od prírody a čo nevidím, fuj! Úplne nahý chlap v mojom kupé! Rovno pred mojimi 15 ročnými očami a čerstvým občianskym preukazom. Zarazila som sa. Toto už nebolo OK. Pozerala som sa ešte uprenejšie von, ale pritom som ho sledovala spod čiapky, či sa nepribližuje. Vo vrecku som mala malý nožík, taký ten otvárací. Stále som ho nosila. Zlaté podvedomie. Snažila som sa ho otvoriť vo vrecku, no porezala som sa. Ale i tak som ho pevne zvierala v dlani a tlačila na ranu aby tak nekrvácala. Len sa priblíž ty sviňa hnusná, a uvidíš. Zapichnem ti ho rovno do krku. Tento pocit som pocítila prvý krát, pocit zabiť. Neviem, už som necítila strach, ale bol to strašný pocit, ako mu ten nožík vrážam do toho hnusnáho krku s reťazou.
Neuveriteľné, ako som tam len sedela bez pohybu. Pre neho som zrejme znamenala dievča, ktoré si zachovalo chladnú hlavu a zdravo ho ignoruje. Tvárila som sa odmerane. No strach mi tak zvieral hrdlo, že som sa priam ticho dusila. Zvažovala som ako ujdem, no nedalo sa, zatarasil mi jedinú únikovú cestu. Takže mi ostal len pohľad starostlivo strážený pod šiltom a jednoduché gesto stredného prstu, ktoré som mu ukázala zakaždým, keď na mňa prehovoril. Nič viac som nemala. Pohľad volajúci o pomoc nik nevidel. Cesta sa neuveriteľne vliekla. Postavil sa. So mnou to šklblo a bola som odhodlaná na hociaký čin, v mene bránenia sa. No nešiel ku mne, začal sa obliekať. Zrejme ho to prestalo baviť a vedel, že sa blíži nejaká zastávka. Potom sa posadil a tváril, ako by sa nič nedialo. Prišiel čas vystúpiť. S úsmevom mi otvoril dvere a ja som z tohto pekla pomalým krokom vykráčala. Dokonca mi poprial pekný deň. Len čo som vkročila do uličky, tak som utekala von. Srdce mi bilo až niekde na začiatku jazyka. Nedokázala som nič povedať a ani nič spraviť, len tak som vonku stála. Vlak sa pohol a ten sviniar s ním. Ešte mi zakýval sa stratil sa za červenými svetlami. Mrzelo ma, že som to nepovedala niekomu, niekomu kto by si s ním vedel dať rady, čo keď si zase prisadne k nejakej dievčine do kupéčka.. Takýchto hajzlov by som najradšej povesila za niečo do prievanu!
