Klopkajúce opätky mladej, drzej slečny prechádzajú naokolo. Marianska zbystrie, klepot topánok na kovovom opätku sa priblížil. Znie ako rytmus srdca vzrušeného mladíka. Je pravidelný a stále hlasnejúci. Zrýchli sa až natoľko, že vyplaší holuby sediace na okennej rímse. Dráždivým dychom lapavo naháňa vzduch. Kam len kráča a pred čím uteká tmavou nocou?
Marianska už nie je sama, počuť šum krídel, zrýchlený dych a klepot topánok. Drzosť chôdze sa mení na strach. Zúfalosť sa nesie povetrím, cítiť ju, dotýka sa všetkého naokolo. Topánky zastanú. Zrazu ticho..
Lampa tlmivo žiariaca na pár metrov zhasla. Televízory stíchli. Blikot z okien sa zmenil na plamene sviečok a lampášov, hlasné hromženie starého pána. Pohyb za oknami sa spomalil. Ulica však ostáva tichá. Opätky ktoré trestali kamennú dlažbu nevyšli z druhej strany ulice. Taktiež nevkročili do žiadneho zo starých, ošarpaných, nájomných bytov. Čierna noc vedie za ruku chlad.
Prichádza ráno. Je studené a hmlisté. Zažína sa stará lampa na rohu ulice. Svetlo sa prebije cez starú oslabnutú tmu. Je tam dievča.
Z diaľky ju nevidno, iba kto pristúpi bližšie zbadá jej krehkú siluetu. Je zvinutá do klbka pred jedným z vchodov starého bytu. Tvár má kamennú, bledú. Na sebe iba tenký kožený kabát so starými mosadznými gombíkmi. Vlasi jej padajú do tváre, akú ju má len kamennú. Kovové opätky sú zničené od starej zámockej dlažby, ktorá halila nahú mestskú zem.
Dvere do starého vchodu sa zrazu otvoria, dievča vpadne dnu. Stojí tam stará žene. Vrásky jej zdobia pleť. Nezľakla sa jej, ale pomaly sa k nej skláňa. Odhŕňa chumáč vlasov z jej tvári, poznáva ju. Trasie sa, keď ju takto vidí. Dievča zdvihne zrak a tichým plačlivým hlasom povie: „Mama, prepáč“. Počuť len plač, bozky a vzlyky ženúce sa ospalou Marianskou ulicou...
