Prso-depresie a môj vynútený dialóg

Posledné dni mi dosť bila do očí. Čiastočne mi vykrikovala, aká je nepremožiteľná. Kam sa pozriem je všade. Zdobí i haní, neuveriteľne ponižuje, ale i nadnáša ducha. Zráža mnoho ľudí na kolená. Ukazuje svoju dokonalú vráskavú taktiku.Sedím v kresle a ty mi kážeš. Si prízrak, ktorý neumiera.. Grandiózne zahalená do svojho rúcha. Nepozerám sa ti do očí, proste to nedokážem, uhýbam pohľadom. Smeješ sa mi, ja vstávam, nedokážem tu sedieť a spytovať si svedomie. Chcem ujsť! Nechcem sa na teba pozerať už stačilo! No ty do mňa strkáš a zase sedím na tom istom mieste v tom istom kresle za tej istej atmosféry. Podávaš mi zrkadlo. Vidím sa, no nevidím dievča, ale ženu, je dospelá. Má starosti a pochmúrny pohľad. Jemné vrásky okolo pier sa hltavo vpíjajú do línií kútika úst. Prsia sú pevné ale čo časom, čo im spraví čas, kam ich to stiahne? A brucho je tiež jedna oceľ, čiarka prechádzajúca až k pupku. Delí ho na dvoje. Pozdĺžne sa javia tiež dve čiary, ale časom sa zmenia v jeden veľký balón. Po balóne sa bude jedna po druhej lepiť a chabo váľať. Stane sa mäkkou časťou a pri smiechu sa, ako huspenina bude prebíjať rozmermi šatstva XXL. Bude sa hrdo ukazovať svetu.„Aha pozri som to ja, tvoje malé závažie! Môžeš ma volať aj plnoštíhlosť.“Po týchto slovách som ti vyrazila zrkadlo z paprče. Odmietam počúvať tieto slová. Prakticky ti diktujem, ako budem vyzerať. Prstom klopkám po časopise s malým názvom Plastická chirurgia. Obrátim stránku a tam ukazujem zdravú výživu, cvičenie. Neverím ti. Nesmeješ sa mi, len sa ticho zdvihneš o obídeš si ma. Pozeráš na zadok, stehná, brucho.. Vložíš mi do rúk ružu, na stôl položíš vázu. Káže mi, aby som ju voňala a keď sa jej vône nabažím nech ju vložím do vázy, nech čerpá energiu. Dlho ju premŕvam pred nosom je taká vábivá. Už ju chcem odložiť lenže je tam sklo. Dala si ho tam, keď som nemo súperila s čuchom. Prečo mi brániš, ako jej mám pomôcť? Vidím, ako vädne a chradne. Potom sklo odložíš. Ruža však nenaberá na sile iba prežíva. A vtedy som to pochopila, nemôžem proti tebe bojovať, proste ťa musím zobrať ako súčasť. Nemala by som sa nad tebou vlastne ani zamýšľať. I tak ťa to nezastaví. Robíš si svoju prácu. Na istú dobu ťa dokážem vyblokovať, ale časom mi to už pomáhať nebude. To, čo som videla ma čaká, lenže je na mne, kedy odložím sklo a ružu vložím do vody. Je na mne, či mi zdravie a čas dovolí udržať si postavu, aspoň z časti takú ako dnes. Teraz tu sedím a zrkadlo mi neukazuje cestu iba ticho napomína. Vstávaš a odchádzaš. Vraj prídeš, ale ešte nie, zrkadlo mi vytrhneš a dovolíš mi ísť. Nebrzdíš ma, nechávaš to na mne... Niečo sa so mnou po tomto okamihu stalo, paradoxne sa ťa prestávam báť. Takže moje slová pre teba:„Staroba, už sme sa pozdravili, ale ruky si podávať ešte nebudeme.“