Chtiac-nechtiac je obľúbený, dáva prácu ľudom z mesta. Ale aj tak ho nemám rada. Je až príliš hrdý. Keď večer zhasne slnko, tak sa zmení na starého deda, čo fajčí rovnako starý tabak. Dym síce už nie je tak zreteľne vidno, ale cítiť ho. Okolo tej dymovej parády svietia červené svetlá, ktoré ako keby nabádali, tadiaľto unikni z továrne... A on poslušne nasleduje týchto sprievodcov až k našim oknám a lesom.
Predtým som si to nevšimla, ale to bude tým, že som tento pruhovaný zázrak nemala čas pozorovať a venovala som sa iným činnostiam. Je obkolesený akýmisi vysielačmi a bleskozvodmi. Vyrastajú z neho ako ihly. Aspoň že ten signál je vďaka nemu lepší, alibisticky ho obraňuje jedna časť môjho rozumu. Neviem ako dávno to bolo, ale vraj už raz aj horel. Nejaké filtre či čo..
Sú dni, keď o fabrike ani neviem. Pracuje utajene ako špión v službách izolačných materiálov. No niekedy sa ten sladkokyslý smrad rinie až k nám. Vtedy si ponadávam, vrrr ten komín hnusný čmudiaci! A to bývame od neho riadny kúsok. Ale zamestnanci nedajú dopustiť na svojho živiteľa. Veď keď sa to tak vezme, je malá pravdepodobnosť zamestnať sa v našom kraji a tento obor im ponúka prácu, peniaze, kariérny rast.
Škoda však, že tá kariéra má také mizerné platové ohodnotenie. Ovzdušie však máme vraj celkom čisté. Údajne to vidieť na lišajníkoch, ktoré sú, ako sme sa učili, signalizátormi zdravého ovzdušia, viď Tatry. Ale čo ak sú už natoľko zdegenerované, že im tento podnik nevadí. Čo keď napodobňujú nás ľudí, a snažia sa vycierať zúbky s tvrdením, že všetko je v úúúplnom poriadku...?!
