Dorazili sme k rybníku. Cestou sme kopali do sliepok, čo jačavo odskakovali spod kolies, halených do spŕšky peria. Tridsaťštvorka nám to názorne predvádzal. Kričal, kto kopne do kakaša, má u mňa 3 červy. A my sme kopali a netrafili. Kakaš bol nedotknutý, zato jačiace mrchy schytali svoje. Červy som musela kopať ja. Ako sa len predvádzali v tom komposte. Nemo tancovali hore a zasa dole, jedno pekné divadlo. Nevedela som, kde majú hlavu a kde zadok. Pre nás to bolo podstatné, lebo sme chceli založiť farmu. Chovať a napchávať ich babkinou špenátovkou. Nie vždy sa dalo prehrabať v komposte. Niekedy bol pevný, inokedy smradľavý, lebo naň dedo vysypal zajačí trus. Chceli sme mať tie ružové hadíky vždy poruke. Na háčiky ich navliekal bratranec a ryby nám kradol 34-ka. Pekne sme to podelili.
Rybník bol tichý. Kde-tu sem zavítala dedinská diva Nemka a vykúpala sa. Zásadne to praktizovala naholo. Rybársku komunitu vytŕhala z pokoja a stereotypu, keď sa rázne vynorila s prsiami zelenými od rias. Prindiši na našom rybníčku kričali, aha morská panna. More to nebolo, veď v mori nie je meter bahna a pol metra vody a panna to teda tiež nebola. Nahotou svojho telo vypaľovala do zaskočených zreničiek. Keď sa tak milunko zhúlila, tak dala každému. Bolo jej jedno kto sa pritrafí, aj pes si vraj užil.. To nám hovoril 34-ka. A ako tak spomínal, tak brechal a zavýjal.
Kým sme vybalili udice, tak nás obkolesila rybárska sekta a pýtali si červy, vraj už nemajú. Moje červy pch..Klamali sme a ukazovali sme kukuricu a šrot. Potom sa v tých gumákoch a azbestových plášťoch vrátili späť. Okrem červov sme mali aj kobylky. Doteraz nechápem, že som sa ich vtedy nebála. Vlastne aj 34-ka mi pripadal ako fajn človek. Nemohla som sa pozerať, ako ich navliekajú a cez tie malé telíčka šponujú háčiky. Bolelo ma to. Ale beztak som ich dolovala z kompostu.
To, že sme na starom rybníku, nám pripomínalo mnoho vodných rastlín. Všetko bolo spustošené a zároveň to tam krásne voňalo. Stromy nás halili tieňom a azbestoví bojovníci im boli vďační. Do kultúry nám spievalo množstvo vtáctva a opernými dámami sa stali žaby. Išli sa pretrhnúť. Nafukovali sa a nadúvali. Všade šum lístia a bzukot komárov. Bratranec chytal naťažko a ja na plavák. 34-ka mal 3 udice a bič. Každý tretí hod sprevádzala nadávka, lebo ho zahákol o strom. Potom len šklbal a funel. Prišiel prvý záber.. Karas, bol pod mieru tak sme ho pustili. Červ mal neobyčajnú výdrž. Háčik bol obalený jeho telíčkom. Držal sa, chlapec. Mŕtvy a pritom stále plnil svoju úlohu úplne zodpovedne.
34-ka začal kšeftovať. Vymením 6 červov za sesternicu. Bratranec mal obchodného ducha. Usmial sa a ukázal na udicu. Transakcia neprebehla. Hladinu sčeril pohyb. Bol to had. Jedno čo mi nevadí, sú hady. V amoku som kričala, heej, chyť ho. Nepočuješ, hoď na mňa toho hada, chytám ho. Áno, túto vetu som povedala 34 ročnému bláznovi. Zrazu sa spustil taký rehot, že ryby nebrali až do večera. Nechápala som, prečo sa tak smejú. Hneď sa ponúkli asi 2 rybári, že tie hady na mňa hodia. Urazila som sa. Veď som chcela len tú užovku, a oni?
Všade kde som sa objavila, tak som počula ssss. Sesterka ma mala v telefóne ako sisavu a chalaniská ma volali hadica. 34-ka sa automaticky prekrstil na hada a spolu sme tvorili hadiu dvojku. Vtedy som to tam začala nenávidieť. Rybník sa mi stal paralizérom, čo vyslal stovky voltov a užovka terčom narážok. A táto menej slávna rybačka sa stala mojou poslednou.
