Začalo sa to príchodom do Nemecka. Ráno o druhej ma pochytil strašný hlad, tak som si zapálila svetlo a pustila som sa do rezňa (jedlo cestovateľov). Pravda do chrbta sa mi zapichovali nahnevané pohľady ľudí, čo sa na jemný šuchot igelitového vrecka zobudili. Sedačky boli tvrdé a polka môjho zadku odumrela už na slovenskej hranici. Kolená som mala dobre, že nie na brade. Vedľa sediace dievča sa začala ku mne podozrivo nakláňať, až sa na mňa zvalila. S citom som ju odtiahla, „prézle“ z môjho rezňa sa na jej vlasoch vynímali.
Konečne sme dorazili do mesta Volkach. To bol náš nový azyl. Prišiel pre mňa muž na krásnej audine, hrdo som nastúpila. Zrejme pracoval v nejakej fabrike u nás sa to volá čierny princ, lebo na zadnom sedadle mal veľkú krabicu týchto sladkých vecí, ktoré inak z duše nenávidím. Núkal ma, nech si dám, aby som nevyzerala ako hrdopýška dala som si . Ako som sa blížila s čiernym príkrosladkým hnusom k ústam prudko zabočil. Zrazu sa princ lepil po okne limuzíny. Moje hlasné „sakra“ ho upútalo.. Zasmial sa a povedal že to nevadí. Cítila som sa ako idiot, ktorý prvý krát niečo je v aute.
Zastal pred veľkým domom. Garáž sa sama otvárala a pred domom pobehovali deti v športových súpravách a kopali do seba.Krásny pohľad.. Presklené dvere otváral obrovským kľúčom. Tmavou chodbou ma zobral do hniezda „skromného“ príbytku. Skoro som padla na zadok obrovské schodisko a mramorové schody, žiadna imitácia - mramor. Ukázal mi moju izbu, bola vedľa ich spálne, prepojená balkónom. Domáca pani bola milá, hneď sa vyzvedala aká bola cesta. S lámavou nečinou som jej to porozprávala.
Večer za okrúhlym stolom bol tiež milý. Domáci doniesol mapu Európy a chcel odo mňa aby som mu ukázala z kadiaľ som. Keďže naše mesto má okolo 8000 obyvateľov tak mi to prišlo trochu smiešne. Potom som im vybaľovala darček. Spomínaným tokajským ma fakt dostal. Snažila som sa mu vysvetliť čo to je, ako sa dopestuje.“Hm, možno ma aj pochopil.“ Po rozprave a evidentnej únave v mojich očiach ma dcéra zaviedla do kúpeľne. Bola veľká, ako naša obývačka a to bývame v dosť veľkom dome. Masážna vaňa, tak tomu sa už hovorí život. Nechcela som aby si mysleli, že niečo také je u nás nie až také bežné, tak som ju skromne pochválila.
Na druhý deň sme vyrazili do mesta, oni to volali dedina, malo cez 10 000 obyvateľov. Učila som ich slovko zmrzlina vyslovovali ho ako cmrclina bolo to milé. Kúpila som si kaktus. Po príchode som ho položila na stôl a otvorila som balkónové dvere. Otočila som sa a kaktus nikde. Pozriem na zem a tam bol rozsypaný po béžovom koberci. Zrejme sa zachytil o záclonu, alebo čo. Snažila som sa to dať do richtigu, no čím viac som sa snažila tým horšie ten koberec vyzeral. Otvorili sa dvere a domáca pani len pregúľala očami a povedala, že je to ok. Už si museli myslieť, že som nasadená z vonku, na znečisťovanie ich domácnosti. No darilo sa mi najprv auto teraz koberec.
Ráno som išla do školy, na raňajky som jedla chleba s maslom, aby som pôsobila nenáročne a nechcela som vymýšľať. Zato dievča s „prézlami“ v hlave bývalo oproti a jej raňajky sa niesli v mene slovenskej nenažranosti, je to zadarmo, tak ber.
Domáca ma išla zaviesť do školy. Prebehla nablízkanou limuzínou po kaluži a zašpinila si auto. Zahrmrelo slovko "šajze" (píš ako počuješ)a ako kompenzáciu mi poskytla krátky, ale milý úsmev. No prekvapenie, čo ma čakalo pred školou nemalo chybu. Dávala mi peniaze no ja som jej veselo tvrdila, že ja žiadne zlato nechcem. Tie slovká sa mi akosi plietli, no neboli jediné, ako som na to neskoršie prišla. Nakoniec mi ich napchala do vrecka, tak fajn.
Po škole ma čakala a zobrali ma na výletnú loď po Mohane. A zase som hviezdila, namiesto lode sme išli na rybu. (SCHIFF,FISCH). Išli sa popučiť smiechom, ako sa snažím z tejto situácie vykľučkovať. Podvečer hurá na nákupy, nie ako u nás padne päť hodín a všetko je CLOSED, vo Frankfurte to nehrozilo. Pre istotu, aby som sa nestratila som išla stále rovno.
Večer ma zobrali do reštaurácie, keďže znalosť mojej nemčiny bola dosť o ničom objednala som si chicken MC nagic to som poznala z reklamy. Aspoň som vedela, čo jem. Išla som na WC akosi sa mi nedala pustiť voda, nebol tam kohútik. Po chvíľke skúmania som odhalila taje fotobunky a voda sa prúdom vyvalila. „Huráá.“ Vtedy som pochopila, že táto krajina je pre našinca neuveriteľne vyspelá a pokroková. Bol to ozaj príjemný zážitok, na ktorý rada spomínam. Ostali mi spomienky, kaktus a hromada fotografií a pohľadníc.
Danke Deutschland J !!!
