Do Kremenčuka nechodím často. Väčšinu času, keď som na Ukrajine, trávim v Užhorode – meste, ktoré je síce bližšie k slovenským hraniciam, ale aj tam je cítiť vojnu. No vždy, keď prídeme s manželkou ku svokrovcom do Kremenčuka, ocitneme sa v úplne inej realite – v realite, kde je každý deň a každá noc o prežití a kde sa človek stáva priamym svedkom Putinovho teroru.
Naposledy sme u svokrovcov trávili noc zo soboty na nedeľu. Boli sme doma len my a švagriná, ktorá je na invalidnom vozíku. Večer sme si išli normálne ľahnúť, no krátko po desiatej sa rozozvučala siréna. Ten prenikavý zvuk znamená jediné: začína ďalšia vlna zastrašovania z Moskvy. Tentoraz išlo o útok iránskymi kamikadze dronmi Šáhid – ich piskľavý zvuk mi vždy pripomína starú motorku Pionier, no v skutočnosti je to predzvesť smrti a ničenia.
V tú noc na Kremenčuk mierilo podľa správ až 100 šáhidov, celkovo však nad Ukrajinou letelo takmer 185 týchto dronov. Ukrajinská protivzdušná obrana odviedla neuveriteľnú prácu – zničila ich viac než stovku, mnohé ešte predtým, než mohli zasiahnuť svoje ciele. Aj tak však trval tento ruský teror celé štyri hodiny. S každým výbuchom a každou správou o zostrelení sme cítili úľavu, ale aj vyčerpanie a strach.
Keď už sa zdalo, že je po všetkom a konečne si môžeme ľahnúť, začal ďalší útok. Ani nie päť minút po návrate do postele sa opäť spustila siréna – tentoraz pred balistickými raketami. Vzdušné sily hlásili štart ruských MiG-31K, ktoré nesú hypersonické rakety Kinžal, a ďalšie balistické rakety Iskander smerovali priamo na Kremenčuk. Mali sme päť, možno šesť minút, aby sme sa presunuli z bytu na chodbu paneláku, kde nie sú žiadne okná. Do krytu sme sa so švagrinou na vozíku nedostali – bývame vysoko a presun by bol príliš riskantný.
Prvá raketa dopadla ešte kým sme vychádzali z dverí. Tlaková vlna otriasla celým domom. Pravdepodobne zasiahla neďalekú rafinériu, ktorá je častým cieľom ruských útokov – v tú noc ju podľa oficiálnych správ skutočne zasiahli rakety a drony vypálené z mora aj zo vzduchu. Nasledujúce dve hodiny pokračovalo ruské bombardovanie: ďalšie rakety, ďalšie výbuchy, ďalší strach. Nedalo sa spať, nedalo sa ani na chvíľu vydýchnuť. Tých výbuchov bolo dohromady osem a každý jeden zatriasol stenami paneláku. Takto vyzerá vojna na Ukrajine – noc plná sirén, výbuchov a neustáleho ohrozenia života.
Je neuveriteľné, že vždy, keď prídem do Kremenčuka, musím čeliť takejto realite. Putin je vojnový zločinec a hlavný architekt teroru, ktorý ničí životy obyčajných ľudí – rodín, detí, starých ľudí, zdravotne postihnutých. Každý útok je dôkazom, že mu na životoch civilistov nezáleží.
Pohŕdam všetkými, ktorí ho obhajujú alebo relativizujú jeho činy. Jediné, čo ho môže zastaviť, je neochvejná pomoc Ukrajine. Ak sa Putinova vojnová mašinéria nezastaví tu, môže byť zajtra na zozname jeho obetí ktokoľvek z vás.
Veľká vďaka ukrajinskej protivzdušnej obrane za vytrvalosť a nasadenie! Bez nich by boli tieto noci ešte temnejšie a tragickejšie.
Takto vyzerá realita ruskej agresie na Ukrajine v roku 2025. Aj keď v Kremenčuku nie som často, zakaždým, keď tam prídem, cítim na vlastnej koži, čo znamená žiť pod neustálym ohrozením. Každý deň dúfam, že príde ráno, v ktorom sa už sirény neozvú
Viete si takúto noc predstaviť v Bratislave, Košiciach alebo inom slovenskom meste?
