Je sobota, krátko po polnoci. Zobudili ma svokrovci – letí na nás 85 ruských dronov Šahidov.A to ešte nevieme čo bude ďalej.
Nie je to sen, nie je to film, je to naša realita. Sme tu všetci – ja, manželka, švagriná a svokrovci. Sedíme v úkryte, čakáme, počúvame. Každý zvuk, každý výbuch, každý piskľavý tón znamená, že niekde niekto bojuje o život.
Nedá sa na to zvyknúť. Aj keď už človek zažil viacero poplachov, vždy je to iné. Strach, ktorý cítiš v hrudi, sa mieša s hnevom, únavou, ale aj s nádejou. Nádejou, že sa dočkáme rána, že opäť bude pokoj.
Myšlienky v tichu
Keď sedím v tme a čakám, premýšľam nad tým, čo je vlastne bezpečie. Na Slovensku sa často hovorí o neutralite, o tom, že by sme mali stáť bokom. Ale keď zažiješ, čo znamená byť terčom, pochopíš, že neutralita nie je ochrana. Je to len ilúzia.
Ukrajina dnes bojuje aj za nás. Bez pomoci spojencov by sme tu sedeli v ešte väčšom strachu, bez šance na obranu. Ak dnes niekto hovorí, že máme veľké rezervy a že si vystačíme sami, nevidí realitu. Sme súčasťou sveta, ktorý je prepojený. Ak sa otočíme chrbtom tým, ktorí nás potrebujú, môžeme zostať sami aj my.
Modlitba za pokoj
Som veriaci a v týchto chvíľach sa modlím. Prosím Boha, aby ochránil moju rodinu, všetkých ľudí, ktorí túto noc prežívajú v strachu. Prosím, aby sa skončila táto vojna, aby sme sa mohli vrátiť domov, do ticha, ktoré neprerušuje výbuch, ale spev vtákov.
Ako si to želám, aby už bolo ráno.
Pre všetkých
Tento blog píšem pre všetkých, ktorí dnes nemôžu spať v pokoji. Pre tých, ktorí si myslia, že sa ich to netýka. Pre tých, ktorí veria, aj pre tých, ktorí už nevládzu veriť.
Nezabúdajme na seba navzájom. Pomáhajme si, stojme pri sebe. To je naša najväčšia sila.
