Zelený štvrtok. V tichu chrámov a medzi riadkami evanjelia zaznieva obraz, ktorý sa vryje do srdca: Ježiš Kristus, Boží Syn, si kľaká a umýva nohy svojim učeníkom. Gesto tak obyčajné, a pritom tak revolučné. Nie je to len čin čistoty. Je to čin lásky, služby a pokory.Ježiš nevládol mečom, ale dotykom. Nevládol silou, ale ochotou skloniť sa. A to ako Boh, ktorému patrí všetko.
A teraz sa pozrime na dnešok.
Sme v čase, keď by moc mala byť službou, nie privilégiom. Ale čoraz častejšie vidíme, ako sa z tejto služby stáva pohodlné miesto, kde sa o ľudí opierajú tí, čo by ich mali podopierať. Volení zástupcovia, ktorí prisahali, že budú slúžiť, sa často menia na pánov, ktorým je osud ich voličov ľahostajný.
Kým Ježiš umýval nohy, dnes si mnohí vodcovia umývajú ruky. Nie od prachu ciest, ale od zodpovednosti.
Zelený štvrtok nás vyzýva: Nezabudnime, čo je skutočná moc. Nezabudnime, že pokora nie je slabosť. Je to sila, ktorá nekráča nad ľuďmi, ale s nimi.Možno potrebujeme menej rečníkov a viac služobníkov. Menej sloganov a viac skutkov. Menej eg a viac srdca.
Pokora nie je archaická. Je nadčasová. A v čase, keď jej máme tak málo, je jej hodnota ešte väčšia.
