04:49 hod. ráno mi každý pracovný deň zazvoní budík na mojom mobilnom telefóne. Nenormálne!!! Niekto by povedal že za tých šesť rokov čo takto vstávam som si mohla už zvyknúť. Figu! Stále sa cítim rovnako nenormálne! A presne tak asi aj vyzerám. Možno niekomu pripadám príliš pyšná, keď prichádzam ráno na zastávku s kamenným výrazom na tvári a rozhorčeným, ak sa na mňa niekto pokúsi ráno prehovoriť. Asi je to nenormálne. Myslím to, že od nejakej piatej ráno tak cca do siedmej nenávidím celý svet. Aj keď viem, že je to absurdné, lebo kto už môže za to, že musím vstávať tak skoro. Asi som sa mala lepšie učiť (ako sa zvykne hovoriť) a nie šmýkať sa na šlabikári. Potom by som si možno žila ako v tých amerických seriáloch, kde všetci vstávajú o nejakej deviatej, dajú si džúsik, kávu a letia do školy, či do práce.
Ale tak to žiaľ nie je. A teda sa ráno aj naďalej udržiavam v zlej nálade. A to je už asi fakt nenormálne. Čo ma vie totiž riadne vytočiť je aj keď ma niekto ráno vytrhne z môjho zabehnutého namrzeného stereotypu. Napríklad mama, ktorá ide občas skôr do práce. Stretneme sa v kuchyni a ona mi ponúkne čaj. Ja už fakt neviem či ju nechápem, alebo obdivujem, že napriek tomu, že už vie aká reakcia bude nasledovať, stále sa ozve. „Nie!" To je vždy moja odpoveď. Bez ohľadu na to či by som si ten čaj dala, alebo nie. Ruší totiž moje ranné rituály. Ale to je proste mama a tá sa neurazí. Horšie je to v autobuse. Týmto spojom chodia väčšinou tí istí ľudia, ktorí väčšinou podriemkavajú. Ak sa aj niekto náhodou rozpráva, tak len polohlasne. Lenže občas sa ráno zatúla aj niekto, kto bežne nechodí tak skoro. Taký človek vie niekedy poriadne narušiť ranný stereotyp. Hlavne keď ide o nejakého dobrého známeho či kamaráta čo si chce podebatovať a netuší, že vy ste z toho ranného vstávania poriadne vymletí a chcete si ešte ukradnúť nejakú tú polhodinku spánku. No čo už, zase tá nenormálnosť. Úplnou špičkou v tomto smere však bola jedna študentka strednej školy, ktorá chodila týmto spojom aj s kamarátkou na prax, každý druhý týždeň. Hneď prvý deň sa mohol celý autobus dozvedieť o tom ako jej ranné vstávanie vôbec nerobí problém. Bola totiž vždy taká svieža, že jej vôbec nevadilo, že je asi jediná čo v celom autobuse nahlas rozpráva, zatiaľ čo ostatní sú ešte „v delíriu". Z videnia viem, že je to milé v pohode dievča, ale ráno by som z nej najradšej vybrala baterky, keby sa to dalo.
Svoj blog som založila v deň keď mi začala dovolenka. Ráno som vstávala aj o pol deviatej a blogy mi napadali jeden za druhým. Dovolenka skončila, blíži sa zima a tma. Budík začal zvoniť o piatej a ja sa zas cítim nenormálne. Teda aspoň od tej piatej do siedmej ráno, kým sa nestretnem v práci ráno s kolegyňami. Schuti si zazívame, ponadávame, že keby sa mi dnes tak chcelo jak sa mi nechce... a začíname sa dostávať konečne do normálu...
