Predstavenie
O čom sa už len dnes dá písať? Dá sa ešte vymyslieť teplá voda?
Myslím si, že príbehy mi napísal život sám, (fuj! aká otrepaná fráza) aj keby som bola najvydumanejšia spisovateľka, toto by som si vymyslieť nedokázala.
Neveríte? Tak čítajte ďalej. Z mojej minulosti sa potrebujem vypísať, snáď to prinesie pokoj mojej duše a dokážem ju prijať a odpustiť.Už dávnejšie uvažujem, že moje story je na knihu, čo by knihu, rovno film; a nechám ho natočiť pánovi Jakubiskovi. Bude sa volať Tak ako to bolo. Evita Urbaníková napísala knihu, Stalo sa mi všetko. Čo je vlastne všetko?
To si dovolím napísať ja, bola som vydatá, rozvedená, vdova, obeť domáceho násilia...atď. zastavila som sa pri stave vydatá, zas raz som sa vydala, až teraz mi to dochádza, že sa mi to akosi cyklicky opakuje. Prečo asi.
Čím by bolo najlepšie začať? Predstavením. Moje meno teda poznáte, trochu je to aj pseudonym, toto priezvisko používam len necelý rok, aspoň ma všetci nespoznajú. Teda podobnosť so mnou bude čisto náhodná.
Narodila som sa, lepšie povedané pošmykla som sa ako štvrté dieťa, mojim rodičom, ktorých som si sama vybrala. Tak sa to píše v múdrych knihách. Na svet sa mi veľmi nechcelo, ako keby som intuitívne tušila, čo ma tu čaká a tak museli použiť cisársky rez. Veď sa aj narodila malá cisárovná, vlastníčka nekonečnej studnice veselých príhod. Až dnes mi prídu veselé, v čase udalostí mi až tak do smiechu nebolo. Add. cisársky rez - akú výpovednú hodnotu má asi tak môj dátum narodenia pre numerológa, keď mi ho vlastne určil pôrodník?
Detstvo bolo funny. Vraj si pamätáme od troch rokov veku, môžem potvrdiť, dodnes si pamätám tú šlehu, keď som ako trojročná strčila ruky do nezakrytého otvoru lampy pouličného osvetlenia. Malo mi svitnúť, nesvitlo.
V základnej škole som nijak nevynikala, priemerné dieťa, ktorému dláždili cestu jeho traja starší súrodenci. Z odposluchu som sa naučila všetky básničky z knižky Adam v škole nesedel a pravidelne pri každej návšteve som sa poklonila a spustila od A –Z, chudák oni, nikto ma nevedel zastaviť.
Naša mamička nás k ničomu neviedla. Ako aj mohla, chúďa malé, pochádzala z detského domova, ju nikto k ničomu neviedol a jej jediná dôverne známa výchovná metóda bola varecha. Často je používala aj na nás, ja som mala výhodu, bila nás od najstaršieho a pri mne už nevládala. Nezazlievam jej to, mohla som sa rozvíjať tak, ako som len chcela.
Väčšinu prázdnin som strávila na Liptove doslovne v psej búde so slovenským čuvačom, Bučom.
Výber strednej školy bol jasný, milovala som zvieratká, hlavne psov. Od trinástich rokov som sa špŕtala vo všetkých atlasoch psov (zlatý socík, veľa ich nebolo, tak som ich zmákla) a dodnes mám 400 plemien v malíčku. Prvého psa som si kúpila za svoje vlastnoručne zarobené peniaze, ale to som už bola plnoletá. Škoda, možno tu sa stala tá chyba, keby ma rodičia podporili v tejto záľube, nemala by som tak skoro prvé dieťa.
Psík bol s preukazom pôvodu, vtedy málopočetné plemeno, puli. Ako jediný pastiersky pes na Slovensku mal skúšky zo základnej poslušnosti. Práve na „cvičáku“ sa všetko začalo odvíjať akosi prazvláštne, ale so zásadným vplyvom na celý môj ďalší život.
Pokračovanie nabudúce.
