Poznámka na úvod: Text, ktorý som označil kurzívou nie je môj. Jeho autorom je fyzik, s ktorým som to konzultoval.
Máme vlak pohybujúci sa vzhľadom na nádražie rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla. Uprostred vlaku sa zažne svetelný signál. Keby existovala IBA kontrakcia dĺžky a dilatácia času [vysvetlím ďalej*], signál vyslaný dopredu by sa vzhľadom na vlak musel pohybovať menšou rýchlosťou než je rýchlosť svetla, a signál vyslaný dozadu by sa musel pohybovať väčšou rýchlosťou. Relativita súčasnosti obe rýchlosti zarovná na rýchlosť svetla, pretože z nej vyplýva, že vlakové hodiny v mieste prijatia prvého signálu ukazujú v okamihu, keď k nim signál dorazí, MENŠÍ ČAS než vlakové hodiny v mieste prijatia druhého signálu. (Hoci hodiny na nádraží ukazujú pri prijatí oboch signálov rovnaký čas -- to je tá relativita!) Platí to však predovšetkým naopak: z princípu konštantnej rýchlosti svetla vyplýva, že hodiny na začiatku vlaku ukazujú menší čas a hodiny na konci vlaku zas väčší čas oproti nádražiu. To je relativita súčasnosti.
*Dilatácia času a kontrakcia dĺžok sú v ŠTR na to, aby Lorentzova transformácia mala GRUPOVÝ CHARAKTER (aby transformácia zo sústavy vlaku do sústavy nádražia vyzerala rovnako ako transformácia zo sústavy nádražia do sústavy vlaku, len v nej vystupovala opačná rýchlosť). A ten grupový charakter je na to, aby platil princíp relativity (aby sústava vlaku bola rovnocenná so sústavou nádražia).
Aký je rozdiel medzi dilatáciou (spomaľovaním) času a relativitou súčasnosti? Čas v obidvoch vlakových hodinách sa spomaľuje rovnako, čo je dané dilatáciou času. Spomaľujú sa hodiny vpredu aj vzadu, ale tie vpredu sú POSUNUTÉ DOZADU (k menším časom) a tie vzadu sú POSUNUTÉ DOPREDU (k väčším časom). Keď sa rýchlosť vlaku blíži k c, čas na hodinách vpredu klesá do nuly (takže ich posunutie smerom dozadu rastie na hodnotu, ktorú ukazujú hodiny na nádraží) a čas na hodinách vzadu rastie do nekonečna (takže ich posunutie smerom dopredu tiež rastie do nekonečna).
Vŕta mi v hlave, že z hľadiska nádražia svetlo dobehne koniec vlaku, ktorý mu ide oproti skôr, a preto by tu malo dochádzať k posunu k menším (kratším) časom. A kým dorazí na začiatok vlaku, trvá mu to dlhšie, malo by tu preto dochádzať k posunu k väčším časom. Smerom dozadu by sa potom čas posúval na nulu a smerom dopredu na nekonečno. Je to tak, len naopak, čo vyplýva z princípu konštantnej rýchlosti svetla. Keď svetlu trvá nekonečne dlho, kým dorazí na začiatok vlaku, znamená to, že sa čas spomaľuje, resp. posúva sa dozadu. A keď mu trvá nekonečne krátko, kým dorazí na koniec vlaku, znamená to, že čas sa nekonečne zrýchľuje, resp. posúva sa dopredu. Pre názornosť, ak sú hodiny vo vlaku vzdialené od zdroja svetla o 1 meter v smere PROTI jazdy, ukazujú pri príchode svetelného signálu čas t1', ich posunutie smerom dozadu je Delta t1 = t - t1', kde t je čas, ktorý ukazujú v tom istom okamihu hodiny na nádraží; podobne ak hodiny vo vlaku, vzdialené od zdroja svetla o 1 meter v SMERE jazdy, ukazujú pri príchode svetelného signálu čas t2', ich posunutie smerom dopredu je Delta t2 = t2' - t, kde t je opäť čas, ktorý ukazujú v tom istom okamihu hodiny na nádraží (ten je rovnaký ako v prvom prípade). Potom je čas t1´ kratší ako čas t, lebo koniec vlaku ide svetlu oproti a čas t2´ dlhší ako t, lebo svetlo začiatok vlaku dobieha (opačne mi to nedáva zmysel). Z princípu konštantnej rýchlosti svetla však vyplýva, že ak svetlo ide z hľadiska nádražia dopredu pomalšie, spomaľuje sa tu čas, teda dochádza k posunu DOZADU a ak ide v opačnom smere rýchlejšie, dochádza k posunu DOPREDU. JE TO TEDA PREHODENÉ!
Ono je to vlastne napísané už v úvode: Keby existovala IBA kontrakcia dĺžky a dilatácia času, signál vyslaný dopredu by sa vzhľadom na vlak musel pohybovať menšou rýchlosťou než je rýchlosť svetla, a signál vyslaný dozadu by sa musel pohybovať väčšou rýchlosťou. Relativita súčasnosti obe rýchlosti zarovná na rýchlosť svetla, pretože z nej vyplýva, že vlakové hodiny v mieste prijatia prvého signálu ukazujú v okamihu, keď k nim signál dorazí, MENŠÍ ČAS než vlakové hodiny v mieste prijatia druhého signálu.
Toľko moja meditácia nad nesmrteľnosťou chrústa. Vytvoril som pseudoproblém, ktorý je vlastne vyriešený.
