Títo ľudia mohli mať asi tak po päťdesiatke. Ich rozhovor sa začal tým aká je dnešná demokracia a čo sme si v 1989 vybojovali. Všetko to súviselo s prebiehajúcimi prezidentskými voľbami. Skôr než sa k tejto téme dostali. Jedná z nich začala rozprávať smutný príbeh pri ktorom prišla o dcéru, ktorá po sebe zanechala päť ročnú dcéru. Táto mladá žena žila vo Svidníku, kde jej v októbri minulého roka diagnostikovali rakovinu. S touto zákernou chorobou ju nechali čakať tri mesiace, kým sa dostala na onkologické ožarovanie a chemoterapiu do Košickej nemocnice. Vydržala iba jednu fázu rádioterapie, pretože po druhej upadla do kómy, pri ktorej sa už neprebrala. Táto mladá mamička mohla ešte požiť niekoľko mesiacov, možno pár rokov, keby nečakala na poradie kým dostane svoju liečbu. V januári bol pohreb. Dievčatko sa začalo vypytovať na svoju mamičku a tak jej museli vysvetliť, že zomrela a je v nebíčku. Dievčatko začalo naliehať na svoju babičku, aby jej ju ukázali, pretože im neverí, že jej mamička zomrela. Tak sa nakoniec rozhodli, že jej dovolia, aby ju uvidela. Keď dievčatko zbadalo svoju mamičku v truhle, len povedalo. „Moja mamička sa na mňa neusmieva, takže zomrela“. Dievčatko sa opýtalo babičky, že kam ju dajú a čo s ňou bude. Keď jej babka povedala, že bude ležať tu v tomto náhrobku a že sem jej bude nosievať každý deň kvietky. Dievčatko odpovedalo. „Nie babka! Ja jej budem nosievať teplý čajík, aby sa mamička uzdravila“.
Po tomto smutnom príbehu prešli do politiky. Vyberiem iba jedného z nich slova, ktoré vyriekol. „Naša nová prezidentka bude taká ako pán Kiska, ktorý z prezidentského paláca mal isť rovno do basy a nie zakladať si stranu. Podvodník, zlodej a klamár, ktorý počas svojej funkcie jednoznačne ubezpečoval svoj národ, že nezakladá si žiadnu stranu a ani nemieni. Ešte neopustil post prezidenta a už jeho strana sa tyči na vrchole. My plačeme za socializmus, ale naše deti budú plakať za to čo si vybrali“.
To čo som si vypočula v ordinácii. Pri zamyslení nad ich slovami ma núti napísať tento článok.
V socializme som žila iba 16 rokov svojho života, ale keby bolo možné vrátila by som sa do neho ešte raz a nikdy nezatúžila po tom ako ďaleko sme sa dostali od nežnej revolúcie. Neviem začo sme mi mládež vôbec išli do ulíc? Na tuto otázku si neviem odpovedať.
Pretože táto sociálna demokracia sa vôbec nestará o dôstojný život ľudí. Pred blížiacimi voľbami nasľubuje hory-doly, aby získali čo najviac voličov a dostali svoju politickú stranu k vládnej moci. Tým im dopomáhame naďalej rozkrádanie majetku tejto krajiny. Ja osobne nevidím žiadne pokroky demokracie, symbol slobody, spoločenstvá a ochrana ľudských práv. naše príjmy nedosahujú také rozmery, aké by mali byť. Mnohý z nás majú problém s bežným prežitím. Pretože politická moc nás obyčajných ľudí iba zneužíva a vzdiaľuje sa nám. Počujeme iba slova aké sú ich pokroky, ale pritom nevidíme žiadne. Vieme, že ich nenaplnené sľuby, klamstvá, rozkrádanie štátneho majetku sa stáva politický bežnou vecou. A pritom by sa mali snažiť vybudovať nové základy pre lepšiu budúcnosť tejto krajiny a spravodlivejšiu spoločnosť. Lenže to sa, už nikdy nestane. To sú skutočnosti, pred ktorými najradšej zatvárame oči.
Ja osobne nepreferujem, už žiadnej politickej strany, ktorou úlohou je iba dostať sa k moci a starať sa len o to čo najviac nakradnúť, tým dokazujú kto je lepší podvodník , zlodej. Zvyšujú svoje konta na učte. Potom keď nezostane z krajiny nič. Zoberú svoje rodiny, miliónové účty a budú viesť bezstarostný život v inej zemi. Z komunisti sa stal demokrat, ktorý dokázal urobiť zo svojich ľudí lacnú silu.
Kedysi bol Československý štát zabezpečený a hranice boli strážené armádou, ktorá strážila a chránila svoju vlasť. Nikto nemohol utiecť za hranice štátu, pretože bol na mieste zastrelený. Aj polícia nám pomáhala a chránila. Život bol bezpečný pre každého. Male sme zabezpečenú prácu, sociálne istoty, zadarmo zdravotníctvo, školstvo. Medziľudské vzťahy boli lepšie. Hoci sme nezarábali veľa, ale stačilo nám, aby sme mohli vyžiť.
Ľudia si navzájom pomáhali a menej si závideli. Mladý ľudia si mohli založiť rodinu bez obáv a starosti. Mali pristúp k lacnému bývaniu. Neexistovala žiadna nezamestnanosť. Všetci museli pracovať aj Rómovia. Kto sa nestaral o deti, nepracoval a bol príživníkom tak musel do väzenia. Vo väzení musel pracovať v tých najťažších prácach a posielať rodine peniaze na živobytie. Dnešné väzenie je blahobyt, ako v rozprávke „Stolček, prestri sa“.
Dnešný svet – túžba za veľkým odnosom financií z nás robí nenásytnými, sebeckými, zákernými. Peniaze sú pre nás ako jeden z najväčším vládcom sveta. Žerieme konzumní život sme vzdialený na tisíce míľ od Boha. Veľká časť národa nevie ako prežiť.
V socializme sa budovali školy, zdravotné strediská, fabriky, poľnohospodárstvo, sociálne zariadenia. Mali sme bezplatnú zdravotnú starostlivosť, nemuseli sme platiť za vyšetrenia, lieky. Teraz – Nemocnica a zdravotné zariadenia sú biznis, ktorý dobré vynáša a len nás ochudobňuje. Z nášho zdravia, choroby, bolesti a bezmocnosti ťažia ako z bane.
Aj školstvo bolo úplne bezplatné. Vybudovali sa pionierke tábory, bolo dobré postarané o aktivity deti a mládeže. Postavili štadióny, ihriska, plavárne, športové haly. To všetko zrazu pominulo.
Ľudia sa nebáli chodiť po nociach, pretože sa cítili bezpečne a deti bez obáv sa mohli pohybovať po okolí. Neboli bezdomovci, nepoznali sme, čo sú to drogy, terorizmus, homosexualita. To boli pre nás cudzie pojmy nášho života v socializme.
V televízii premietajú iba samé násilie. V ranných hodinách dajú pre deti nevhodné filmy, rozprávky kde hlavnú úlohu zohrávajú monštrum, strašidla, erotické akčné scény, zbrane.
Naše deti nevedia hrať spoločenské hry, nevedia sa začleniť medzi spoločnosť. Pretože už od útleho detstva im robí spoločnosť moderná technológia, bez ktorej nevedia existovať.
Pred 30 rokmi sme šli do ulíc a usilovali sme sa bojovať za ľudské práva a slobodu a nakoniec z toho vyplynuli tieto dôsledky.
Nebudem reagovať ani na jednu diskusiu a radšej upravím tento článok.
Každý máme svoj vlastný názor a iní pohľad. Takže v diskusii očakávam najväčšiu kritiku. Áno mate pravdu, bola som iba stredoškoláčkou, ale predsa mám mozog a viem rozlíšiť dva rozdielne systémy v tejto krajine. Sama som sa zapájala do protestu za slobodný život. Ale v skutočnosti som nevedela o čo vlastne ide, o čo mi vôbec bojujeme. Život v krajine bol bezpečný a prísny, pretože hranice štátu nielen, že sme nemohli slobodne opustiť, ale ani nikto nevhodný nemohol do nej vstúpiť. Teraz sú hranice otvorené pre teroristov, mafiánov atd. Naše hranice, už nemá kto ochraňovať, pretože už nemáme ani to vojsko. Neboli bohatý a ani chudobný, každý vedel prežiť. Počas revolúcie sme ako prvým pomohli rozkradnúť krajinu komunistom, ktorý v tom čase obracali kabáty. Štátna pokladnica bola plná, ale túžba zmocniť sa jej bola silnejšia. Klesla životná úroveň ľudí. Rozpredávanie štátneho majetku a jeho zisky šli do vrecka aligarcom.
Nezaujíma ma kto vládol a vládne lepšie. Zaujíma ma ekonomická a životná úroveň ľudí, ako sa vládna moc stavia tejto problematike. Bohatý predávajú chudobným nekvalitný život, bez štipku ľútosti a rešpekte ho oberajú o dôstojnosť. Dnes keď uvidíme bezdomovca, ktorý nás otravuje a žobre o pár centov. Bez váhania k nemu cítime odpor a odoženieme ho, pritom nevieme za akých okolnosti sa stal bezdomovcom, kto si ho má zobrať na svedomie? Žeby to boli exekútori, ktorý ho pripravili o dom, len pretože že prišiel o prácu, nebol schopný zaplatiť svoj dlh a pre par tisíc korún dlhu ho exekútori obrali o celý majetok, rodinu a zmysel života. Máme vôbec súcit k týmto ľudom? Nie! Pred reštauráciou žobrajúceho bezdomovca odoženieme. Vojdeme do reštaurácie a dáme si chutný obed. Pri zaplatení slušný výdavok necháme ako prepitné.
Žijem 30 rokov od revolúcie. Môže mi niekto vôbec odpovedať, čo sme vôbec dosiahli od prevratu? Nič! Iba hádajúcich sa politikov, zlodejov, aligarcov. Otvorené hranice do okolitých krajín, iba pre bohatých. Dovážanie nekvalitné potraviny. Zdravotníctvo, školstvo – bez vlastných finančných prostriedkov nie sme schopný sa dať preliečiť a tak isto aj nadané dieťa nemôže pokračovať vo svojom vývoji, radšej mu do rúk podáme drogy, zbraň a nasílie. V našich životoch zohrávajú hlavnú úlohu iba peniaze a získanie moci, ktoré majú mŕtvolný zápach ako v Osvienčime.
