Viackrát som sa toho vzdala, pretože som si myslela, že je to hlúposť, že tou knihou sa dám iba strápniť ľudom, ktorý by ju čítali. Vystavím sa iba posmechu a to by ma iste odpudilo od ďalšieho písania. Teraz si uvedomujem, že to robím iba a len pre seba. Robím pre svoje potešenie a ten koho to zaujíma si veľmi rad prečíta a dokáže sa pobaviť aj nad hlúposťou.
Spomínala som vo svojom článku, že som konečne dopísala svoju knihu, ktorú je potrebné opraviť a nájsť chyby v rukopise. V slovenskom jazyku som v škole nikdy nevynikala, ale dalo sa uniknúť, aby som v ročníku neprepadla. Skôr som bola na matematiku, fyziku a chémiu. Takže som ešte nenašla spoločníka, ktorý by v nej upravil gramatické chyby, posúdil a poriadne kritizoval. Iste by som klamala, keby som sem napísala, že ešte nikto ju nevidel a ani nečítal.
Asi pred rokom som ju dala prečítať človeku, ktorý ma vlastne dohnal k tomu, aby som konečne tento román dopísala, pretože veľmi rada by si ju prečítala. Nakoniec som po ňom siahla a začala ho písať a pritom som ešte netušila ako sa tento príbeh skonči. Dej knihy sa odohrával v hlave počas písania tam som si nič nemohla dopredu naplánovať. Teraz premýšľam ako by vyzeral príbeh knihy pred rokmi, keby som v ňom pokračovala v tom čase, keď som ho iba začínala. Verím tomu, že keby som ho neschovala do šuflíka a pokračovala v príbehu tak by iste vyzeral inak ako vyzerá teraz, možno omnoho lepší. Človek, ktorý začne písať nevie a ani netuší ako ten príbeh sa bude rozvíjať a ako sa to všetko skonči. Sama som bola veľmi zvedavá na jeho konečný výsledok.
Viem, že nemenovaná osoba si precitá aj tento článok, ktorý píšem aj v jeho mene. Pretože do tohto blogu ma dostala vlastne ona. Moje dnešné písanie je veľmi odlišné na rozdiel od minulosti. Možno je to asi tým vekom, nedostatkom voľného času, alebo ľútosť nad samou sebou. To, čo píšem nepotrebujem talent. Kedysi som písala každý deň, bez prestania strašne ma to bavilo a teraz ma veľmi mrzí, že som sa vzdialila od písania a dúfam, že budem písať tak ako kedysi, nechcem s tým prestať a zahadzovať niečo v čom nachádzam svoju záľubu.
Keď som dopísala svoj rukopis. Bolo mi povedané, či som ten rukopis písala podľa seba. Nikdy som sa nad tým nezamyslela, ale dnes to bolo iné. Dnes som sa zamyslela nad svojou knihou s úmyslom, aby som si ju prešla po pár mesiacov pauzy a predsa dala si ju vytlačiť aj s jej nedostatkami. Len čo som otvorila prvú stranu, nakoniec som sa dostala sem, aby som napísala tento článok. Ponorila som sa do deja knihy, či skutočne som ju napísala podľa seba. Názov knihy je „Vlastnou cestou“. iste vieme, že ty ktorý píšeme nemusíme si nachystať úvod jadro a záver. Jednoducho podľa mňa všetko pôjde samo, len stačí začať a po jeho dopísaní začnú nekonečne úpravy a stále to nebude ono.
Áno tento človek mal vlastne pravdu. Písala som ho s časti podľa seba. pretože niektoré udalosti, ktoré uvádzam sa mi v živote skutočne stali. Myšlienky a postoj hlavnej hrdinky som písala ako časť svojho ja. Ako je to možné, že som to v príbehu nikdy nepostrehla. Ťažko sa mi na to teraz odpovedá.
Vydať knihu na vlastne náklady mi bolo neodporúčané. Siahnuť na svoje úspory som nechcela. Vďaka firme v ktorej pracujem sa mi naskytla príležitosť postúpiť služobnú cestu a finančne si prilepšiť. Istú časť predsa vsadím na jej vydanie a dúfam, že keď ju budem držať v ruke, tak napíšem sem do blogu aký je to pocit držať v ruke niečo čo je iba vaše.
