Nepíšem preto, aby som niekoho zaujala. Píšem sama pre seba a pre ľudí, ktorých mám rada, keď viem, že ich to aspoň trošku zaujíma. Písaním získavam energiu a poznanie vnútorného pokoja?
Ako 15-nasť ročná som mala také chute zobrať pero a niečo napísať. Ale nemohla som nijako nájsť ten začiatok, aby som niečím začala. Nedarilo sami to. Možno to bolo tým, že som bola neskúsená a potrebovala som vojsť do skutočného života reálneho, aby som ho začala vnímať a sama prežívať.
Trvalo to ešte pár rokov, kým som si uvedomila, že mám zobrať pero a písať o všeličom, čo mi len príde na um. No a tak to začalo. Zobrala pero a pero začalo písať.
Fungovalo to tak kým som nezačala vnímať dianie okolo seba a pozorovať ľudí. Tak som mala aj svoje sny. Asi tak 18-tke som sa opovážila napísať prvý veršík. Aj to bol zamilovaný. Boli to zamilované verše, ale skutočné, ktoré prebiehali životom a skúsenosťami. Keď som mala 21- rokov tak som sa opovážila pustiť do niečoho veľkého. Mala som v hlave vytvorenú dobrú fantáziu a vedela som ho doslova opísať. Ten príbeh som cítila, smiala sa, plakala pripadalo mi to, akoby som ho sama žila.
Písaniu som sa venovala každý deň. Bola som nezamestnaná a času som mala neúrekom. Je pravdou že cez deň som sa tomu nevenovala, ale ani večer. Ten patril mne a partie s ktorými som sa cítila prijemne. Lietala som za zábavou plných hier a dobrodružstiev.
Nikdy sa nestalo, že by som spala doobeda. To mi naši nedovolili. Mala som aj iné povinnosti. Čakala ma práca okolo statku a domácnosti. Rodičia nás od malička viedli a učili zodpovednosti Každá práca, ktorá nám bola pridelená sme museli urobiť dôkladne. Únavu som nikdy nepocítila, tá sa niekde vytrácala.
Keď som sa vrátila domov v ktorúkoľvek nočnú hodinu. Ťahalo ma to nie do postele, ale zobrať pero do ruky a písať . Bol to pokojný nerušený čas, kde ste sa mohli ponoriť do ríše fantázie a snov. Keď ostatný sladko spali.
