Zmena je niečo proti čomu sa ľudská nátura bráni prirodzene. A keď ide o to, skončiť školu, nájsť si prácu na plný úväzok, byt, presťahovať sa do zahraničia či len pár blokov ďalej k susede Patvarošovej, človek cíti zrazu obrovskú ťarchu doteraz nepoznanej zodpovednosti. Je to strašidelné. Zrazu človeka nikde nič nedrží a musí sa rozhodovať sám za seba. Nie sú tu ani profesori na výške, ktorí by ho usmerňovali a dávali mu zadania a úlohy, ktoré musí plniť, ani rodičia, ktorí by dávali pozor, či má čo jesť a čisté oblečenie. Celú mladosť ma všetci strašili, že sa musím dobre učiť inak ma, najprv, nezoberú na vysokú školu, potom, vyhodia z výšky a nebudem mať možnosť dobrého zamestnania. Venovala som tomu celú svoju energiu, a sústreďovala sa na to, aby som všetky skúšky zvládla ako treba. Nikto ma však nepripravil na to, aké to bude potom, keď dokončím školu a zápočty a skúšky už nebudú realitou môjho každodenného života. Myslím si, že som v tomto trochu zaspala dobu. Vždy som mala z nejakého dôvodu mylný pocit, že budem večným študentom. A zrazu to prišlo. Leto 2017. Promócie. A panika. Niekto to berie ako voľačo úžasné. Mať konečne voľnosť a ísť bývať sám a nemusieť sa nikomu prispôsobovať . Ja som tento pocit mala síce tiež, ale skôr sa ma zmocňovala panika. Čo preboha mám teraz ísť robiť? Možností je predsa nekonečno. Len cestovanie, stáže, ktoré ponúka toľko rozličných spoločností a organizácií, práca v zahraničí, urobiť si PhD a nájsť si brigádu doma, ísť pracovať ako dobrovoľník doma alebo v zahraničí... To sú len niektoré z možností, nad ktorými som rozmýšľala. Strácala som sa v tom a zúfalo som túžila po aspoň nejakej istote. Vedela som, že chcem ísť do zahraničia a určite ešte nechcem sedieť v nejakom korporáte na stoličke pred počítačom od ôsmej do piatej a každý deň robiť to isté. Aj kvôli tomu , že sme s priateľom plánovali, že sa po škole dostanem do Nemecka a kvôli mojej túžbe osamostatniť sa a mať lepší život som sa snažila dostať do Nemecka stoj čo stoj. Posielala som životopisy, z ktorých ma pozvali na pohovor len do jednej spoločnosti. Keďže aj to zlyhalo, dokonca sme rozmýšľali, že si zaplatíme byt bez toho aby sme boli obaja finančne zabezbečení, priateľ mal istú stáž, ale ja by som si byt nemohla dovoliť.
Riešila som milión vecí naraz. Cítila som obrovský tlak, že sa musím už rozhodnúť, aj keď som si nebola istá ničím, a moje pokusy o nájdenie si prácu v zahraničí zlyhávali. Želala som si pokoj, oddych po strese zo štátnic, a odsťahovať sa niekam kde nemám nič isté bolo posledné čo som chcela. Nakoniec som náhodou dostala ponuku absolventskej stáže do Nemecka od jednej organizácie. Okamžite som po nej skočila. A ani som netušila, že to bude presne to, čo som si priala. Slabá práca, voľno od jednej poobede a možnosť cestovať za priateľom každú stredu na pol týždňa, pokoj od všetkých a izolácia. Nakoniec som však zistila, že voľno, izolácia a nudná práca je to najhoršie, čo akčný človek ako ja môže zažiť. Život vám dá len to, čo potrebujete. Vďaka tejto skúsenosti som si uvedomila nový smer pre svoj život. Síce som sa po nepodarenej stáži vrátila, keďže zostať tam ďalej pracovať nepripadalo do úvahy, ale už som silno namotivovaná na akúkoľvek robotu, a vybavovanie akéhokoľvek bytu, či sťahovania čo mi život prinesie do cesty. Neviem sa dočkať nových kolegov, nových impulzov, svojho vlastného bývania a hlavne, istote vo forme platu. Zohnať si prácu vo všeobecnosti je ťažké, no zohnať si prácu v zahraničí je peklo na zemi, pokiaľ tam človek nemá žiadne známosti. Už ani nepočítam koľko životopisov som poslala, koľko hodín som venovala vypĺňaniu tých istých formulárov na stránkach spoločností ohľadne môjho vzdelania a pracovných skúseností. Vždy som buď nedostala žiadnu spätnú väzbu, alebo len automatický mail, že ľutujú, ale nebudú zohľadňovať môj životopis. Počas mojej stáže sa mi podarilo získať tri pohovory. Za každým pohovorom som si hovorila, že už to mám v kapse. Videla som sa v tej spoločnosti a už som si predstavovala ako sa tam budem prechádzať v nablízkaných lodičkách. O to väčšia to bola facka keď som zistila, že som neuspela. Dôvody udali len v jednom prípade, a to že nemám dostatočné skúsenosti s nemčinou. To, že som študovala nemčinu skoro celý život a že som bola na dvoch stážach v Nemecku nezohľadnili. Ani že by kandidátov nejako testovali, aby sa presvedčili, akú úroveň nemeckého jazyka naozaj majú. Po týchto skúsenostiach som sa zobudila. Zistila som, že konkurencia v Nemecku je oveľa vyššia ako som si uvedomovala. V porovnaní s mojim magisterským titulom, dvoma stážami, jedným Erasmom , niekoľkých jazykových kurzov a päť ročnou praxou v rozličných spoločnostiach majú Nemci stále niekoľkonásobne navrch. Je to ubíjajúce. To stále čakanie na ortieľ – zoberú ma alebo nezoberú? Všetko záleží od toho. Myslím, že je toto obdobie pre mňa ešte ťažšie aj kvôli tomu, že sa cítim bezmocná ako keby moja budúcnosť bola závislá na nejakom neznámom človeku, recruiterovi, ktorý má rozhodnúť o mojom osude aj o mojom vzťahu. A nie je nič, čo by som s tým mohla urobiť. Buď to vyjde alebo nie.
Ľudia sa stále sťažujú na prácu, na svoj dospelácky život. Ja si však uvedomujem aké je to veľké šťastie vedieť, že človek dostane každý mesiac plat, mať svoj vlastný byt a žiť v ňom s partnerom, ktorý nežije niekoľko sto kilometrov od vás. Istota, že viete akým smerom sa bude váš život uberať je luxus. Myslite na to zakaždým keď sa vám ráno nebude chcieť vstávať do práce. Momentálne stále čakám na odpoveď zo spoločnosti, kde som mala pohovor minulý týždeň vo štvrtok. Urgovali, že potrebujú niekoho okamžite, no ja čakám už týždeň na ich odpoveď. Na svoje dvadsiate šieste narodeniny si želám len jedno – istotu, do budúceho roka.
