Tento text nemá ambíciu podať sociologický rozbor, konceptuálnu analýzu ani morálne zdôvodnenie toho, čo tu žijeme. Dokonca ani nebude apelovať na kritické myslenie, environmentálnu zodpovednosť. Vopred upozorňujem, že môže v čitateľovi navodzovať existenciálnu úzkosť a presvedčenie, že skutočne - peklo sú tí druhí . Tento text zároveň nemá ani snahu tváriť sa neutrálne, vyvážene, korektne a dokonca, a to je na pováženie, ani inkluzívne. Hneď v úvode demaskujem, že je písaný z hnevu, zo sklamania a z rozpakov.
Sediac v krčme po výberovom konaní na svoju pracovnú pozíciu (Krásna súčasť toho, čo znamená pracovať na slovenských univerzitách. Ale tak za ten plat. Kde inde človek zarobí 918 eur v čistom.), otrasená v základoch, počúvam okolité rozhovory. Ako prvý ma zaujme študent, ktorý veľmi zanietenie hovorí o tom, ako nemá problém sa sťažovať na kohokoľvek na fakulte, pretože akože na čo tam tí ľudia sú, ak si nevedia robiť svoju prácu a nevedia sa k nemu správať adekvátne tomu, ako si zaslúži. O tom, čo si zaslúžia oni sa už nezmieňuje. Naviac keď sa už sťažuje, nesťažuje sa hockde, ale priamo „najvyššiemu“, pretože a čo. Taktiež si aj čítal skriptá istej docentky a musí konštatovať, že mu nič nedajú, pretože z praxe tam nič nie je a je otázka či je ona vôbec kompetentná. V rozpakoch presúvam svoju pozornosť inam a odpíjam si zo svojho piateho piva.
Moju pozornosť tentokrát upúta traktorista a ak to aj traktorista nie je, tak tak úplne vyzerá a mal by ním byť. Pretože, ako v tejto krajine vieme, to je napríklad poriadna práca, nie ako to, čo robí tamtá docentka, čo tá chce, čo vytvára, čím prispieva? Traktorista má maturitu a rozhorčuje sa, že jeho maturita bola oveľa ťažšia, než na gympli a tak, čo všetci s tým gymplom majú. Naviac nič viac, než čo sa naučil na základnej a strednej škole nikdy nepotreboval a žije a vie.
Zapaľujem si svoju 25 cigaretu v tento deň (už dva roky nefajčím a dnešnú eskapádu odignorujem, samozrejme vzhľadom na okolnosti). Rozhliadam sa v dyme po lokále, pretože sa nemôžem zmieriť s tým, že moja úteková krčmová stratégia dopadne dnes takto. Pri stole v rohu sedí pán, na stole rozložené šachy - oproti nik nesedí. Krčma sa smeje a dôverne ho pozná. Dobre vie, že toto je ten najzanietenejší spôsob ako propagovať šachy. Možno je to šiestym pivom alebo čarom propagácie šachu takto, ale dojímam sa a na chvíľu zabúdam pred čím to dnes utekám. Prizývam pána k stolu, ako to už v krčme býva (Horizont udalosti je tu limitovaný záverečnou. Všetko sa začne, rozvinie a zanikne v priebehu večera - nič neprežije svitanie, pretože svet krčmy má svoje kulisy a pachové stopy. Kde končia ony, končí aj on a to je na ňom krásne). Prisadá si aj traktorista, zvolávam aj študenta. Už nie som dojatá. Počúvam, čo rozprávajú, pretože ako sme sa nedávno opäť všetci dozvedeli, žena sa nemusí a ani by sa nemala ku všetkému vyjadrovať. Na pozadí ich reči premýšľam, čo je to, čo sa deje a formulujem si v hlave hypotetické odpovede na hypotetické otázky z hypotetického výberového konania, ktoré ma čaká opäť o rok. Spomeniem si ako som sa pripravovala na to dnešné, ako som bola spokojná. Po troch rokov výučby v rozsahu týždenne viac ako 25 hodín, som publikovala, organizovala konferencie, na iné chodila, písala projekty a aj v nich pôsobila, propagovala katedru, kde sa dalo, diskutovala a doslova žila pre svoju prácu. Zabudla som však na to zásadné. Univerzity nie sú vzdelávacie inštitúcie. Univerzity sú korporáty s platom štátnej správy. Korporáty, ktoré sa hanbia tak nazvať. Nemali by sa však ostýchať, veci by to objasnilo. Na konci dňa je každý len číslo, cifra, ktorú prinesie na pracovisko. Všetko ostatné je naviac, všetko ostatné sa nepočíta a tak to nerobte. Nech vás nenapadne, ak pracujete na vysokej škole, rozvíjať odbor inak ako publikačne (pochopiteľne v cudzom jazyku a v zahraničnom indexovanom periodiku). Nezúčastňujte sa verejných diskusií, i keď si myslíte, že je to potrebné, pretože práve stiahnutie sa univerzít z verejného života je spolupríčinou toho, kde sme sa ako spoločnosť ocitli. Nie, píšte, píšte. Nezáleží na kvalite, vydávajte monografiu každý rok. Píšte, je jedno čo, len píšte. Vydávajte, je jedno kde, pokiaľ je to indexované. Aj by som chcela dorozprávať ako sa tento dekadentný večer skončil, ale nemôžem. Musím písať a to nie takéto písačky, ale odborné - také, ktoré prinesú pracovisku peniaze. Pretože na konci dňa sme všetci len číslo.
