Ako ľudia žijeme vo svete vecí. Niektoré z nich vnímame a ceníme si ich. Iné naopak ignorujeme, hoc ich používame. Kulisy všednosti a, dnes tak netrpenej, obyčajnosti. No z času na čas nás prepadne pocit, že jeden kúsok chýba a v dôsledku jeho absencie sa všetky ostatné prvky prekonfigurovali. Ich nová zostava sa nám však akosi nepozdáva.
Ako ľudia žijeme vo svete ľudí. Niektorých z nich vnímame a ceníme si ich. Iných naopak ignorujeme, hoc ich „používame“. Kulisy všednosti a, dnes tak netrpenej, obyčajnosti. No z času na čas nás prepadne pocit, že jeden kúsok chýba a v dôsledku jeho absencie sa všetky ostatné prvky prekonfigurovali. Ich nová zostava sa nám však akosi nepozdáva. Táto absencia prináša tichý smútok.
Máme okolo seba ľudí, o ktorých nerozprávame. Tichých, hlučných, slušných, drzých, malých, vysokých, chudých, tučných, hlúpych i múdrych, z bytovky, práce, drogérie, potravín. Žijú, trápia sa a radujú, tak ako i my. Možno sme sa s nimi dali i párkrát do reči a hovorili si, že raz, keď bude čas, sadneme si k rozhovoru, len tak, o tom, čo si kto myslí, čo zažil, čo spoznal. No čas je intaktná veličina. Nehľadí na to, že sme ešte nestihli to, či ono. Tečie tempom, v ktorom sa mnohé stráca.
Táto strata, blízka či viac vzdialená, stretne každého z nás a raz sa pre niekoho takto stratíme my. Po niektorých nezostane v spomienkach nič, po iných mnohé. Vtlačia svoju existenciu do sveta, ktorý sme s nimi zdieľali. Ako pani, ktorá sadí kvety na predzáhradku bytovky, ako sused, ktorý vyčistil a udržiaval les v blízkosti vášho susedstva, ako všetci tí, ktorí nám pripomínajú dobro v človeku ukryté, či už tým, že nezabudli na hodnotu slušnosti či dobrovoľnej práce v prospech ostatných.
I nám takto nedávno zmizol takýto človek zo života. Nikdy som s ním neviedla rozhovor dlhší ako desať minút a predsa jeho neprítomnosť na nás kričí. Atakuje nás cestou k domu, keď ho nevidíme stáť na mieste, na ktoré sa zdalo, že prirodzene patrí.
Nemám radu, ani odporúčanie. Straty patria k životu. Tvrdohlavosť nie je liek a strach je chorobou. Možno ide len o to, priznať si stratu, prežiť ju a takto „obohatení“ ísť ďalej. Aj „malá“ strata môže zatriasť našim svetom, ale môže ním zatriasť k lepšiemu. Možno už len tým, že o niečo viac ucítime intaktnosť času na vlastnej koži.
