Odchádzam z katedry. Ešte hľadám kľúče od kabinetu, nedarí sa mi to. Trasú sa mi ruky, exploduje mi krk. „Možno ma porazí a bude kľud.“ pomyslím si. Berúc schody útokom, hľadám mobil. Všímam si tváre, všetky sivé. Vychádzam von, otváram tabakový špeciál a nedokážem si ubaliť. „Na čo je človeku taká práca“ ide mi hlavou posledný rok. Pracovný hovor k personálnej politike fakulty – tak sa volá táto situácia. Posledných pár rokov je bežnou súčasťou života zamestnanectva slovenských univerzít a vysokých škôl. Odídení sú ľudia, ktorí na fakultách pracovali dvadsať rokov a viac. Odídení sú ľudia, ktorí majú len tú smolu, že im v dobe ekonomických otrasov končí zmluva.
Krátkozraké vedenie rezortu, i samotných univerzít a fakúlt, budúcnosť nevidí a tak ju v tejto krajine vzdelávanie, veda a výskum ani nemá. Lojalita a láska k odboru neustojí pár rokov akademického neoliberalizmu. V jeho optike vysokoškolský pedagóg nie je človek, je to chodiaci kapitál. Ten sa však znehodnocuje dlhodobou chorobou, únavou, prirodzenou vyhoretosťou v dôsledku absencie štandardnej personálnej politiky, či nebodaj materskou, ale aj tým, že ho v čase akútnej potreby preťažíte pedagogickou činnosťou.
Takýto pracovný nástroj nepredstavuje, z hľadiska optimalizácie aktív, perspektívnu investíciu a tak je s ním výhodné spoluprácu ukončiť. Samozrejme, v rámci hlásenia sa k hodnotám ľudskej dôstojnosti a humanistickým princípom v svojich etických kódexoch a štatútoch, sa to urobí korektne: ad 1 na končiace zmluvy sa potichu nevypíšu výberové konania, alebo ad 2 sa ich potichu vypíše menej. V rámci snahy o finančnú stabilizáciu, v ktorej je jediným ozdravným mechanizmom znižovanie stavov ako vedecko –pedagogických, tak aj nevedeckých zamestnancov, je predsa kľúčové pracovať tak, aby ste nemuseli nikomu platiť odstupné – hanebnosť už dlho nosí akademické hávy.
V niektorých prípadoch prepúšťanie dokonca časovo predchádza ohláseným personálnym auditom. Nie, nie je to absurdné. Nie, netreba sa pýtať, ako zníženie počtu členov katedry povedie k rastu vedeckého výkonu zostávajúcich členov pracoviska. Áno, určite nám ide o študenta a áno určite nás zaujíma kvalita pedagogického procesu. Predsa len sa ešte hlásime k tomu, že univerzity a vysoké školy sú v prvom rade vzdelávacie inštitúcie, i keď metodika tvorby rozpočtu to dementuje.
K podpore vedeckého rastu tých, čo zotrvávajú, má zrejme prispieť vďačnosť za to, že túto vlnu prežili a strach, že tú ďalšiu už nevykryjú. Chceme a očakávame svetové výsledky, hoc v slovenských podmienkach, za slovenské peniaze. Mnohí povedia, že fluktuácia je dôležitá a v konečnom dôsledku prínosná ako v osobnom, tak aj v profesijnom a organizačnom rozvoji a určite majú pravdu. Avšak sú oblasti vedeckého výskumu, v ktorých sa v praxi uplatníte o čosi ťažšie a zároveň, aby ste dosiahli v nich úroveň vedeckého poznania, vyžaduje to roky systematickej práce. Záchvatovité prepúšťanie takýchto ľudí je tak zase raz gólom do vlastnej bránky slovenských univerzít.
Z času na čas vyjde článok, ktorý numericky vyjadrí masu slovenských študentov študujúcich v zahraničí. Slovenské univerzity sú tým zväčša pobúrené. Neinvestujúc takmer nič do marketingu a networkingu hovoria, že príčinu nepoznajú. Vyučujúci sa bránia, že kvalita poskytovaného vzdelávania je minimálne rovnaká, ak nie lepšia. Vzhľadom na podmienky majú mnohí z nich aj pravdu. Avšak v systéme, v ktorom ide kvalita vzdelávania a práca so študentom bokom, v systéme, ktorý sa sústredí len na finančnú čiastku vyjadrenú kvartilom, ako dlho vydržíte? Monetizácia vedeckého poznania a s tým súvisiaca transformácia univerzít zo vzdelávacích inštitúcií na korporáty nie je len slovenskou záležitosťou. Neustála zmena hodnotiacich rámcov, neúcta voči poznaniu, amatérizmus na strane manažmentu univerzít, trvalé a cielené podfinancovanie vysokého školstva, to už trošku načrtáva obraz krajiny akou však Slovensko, mimo iné, je.
Matej Bel v roku 1746, na margo stroskotania snáh o založenie a ukotvenie Učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave, píše: „Skôr ako táto najúctyhodnejšia inštitúcia zapustila korene..., bola prerušená a zničená tými, ktorí si o sebe mysleli, že sú jedinými vedcami a že sú Atlantmi vo všetkých vedách.“ Takmer tristo rokov prešlo a tých Atlantov tu máme stále akosi priveľa. Keď sa budeme najbližšie zase raz podivovať, odpovedzme si úprimne - ak by sme dostali možnosť pracovať na zahraničnej univerzite – zostali by sme na tej slovenskej?
