Tak som vstala asi 20 minút pred tým, ako ma mal čakať taxík. Áno, taxík čo mi vybavil hostel, pretože akákoľkek iná forma dopravy je v Johannesburgu neistá. Prečo, už viete.
Rýchlo som si popri ešte spiacich spolubývalúcich nahádzalaveci do batohu a vyrazila s baterkou nabitou na 10%. Áno, prečo by som si ju nezabudla dať nabíjať večer pred tým. Pre istotu.
Milý taxikár mi pomohol hodiť batoh do kufra, nasadla som do auta a...volant predo mnou. Áno, v JAR sa šoféruje, tak ako v Anglicku. Tak som si v sprievode smiechu pána taxikára presadla na sedadlo spolujazdca. Keby som šoférovalaja, živá sa na stanicu nedostanem, teda určite nie v JHB. Behom bežkom behotom som sa doplazila k okienku. Mala som síce zarezervovaný lístok, a aj mi ho na recepcii vytlačili, ale nemohla som ho nájsť. To, čo som si myslela že je v mojej kabele zložený vytlačený lístok, bola moja kópia pasu. A pri toľkom zhone...no. Nie som vždy najlepšie zorganizovaná, určite nie keď sa do 2hej ráno vyprávam v chlapíkom z Čile a spím 5 hodín.
20 minút stepovania v rade na lístky (aby mi ho vytlačili) a potom mi pani černoška za okienkom povedala "You must check in! NOW!" a prstom ukázala niekam. Utekám na nástupište s jediným platným lístkom na mobile čo sa mal každú chvíľu vybiť. Sekuriťák ma nechce pustiť na nástupište, že sa musím načekovať. Čo? Do busu? Veď ja mám lístok! Rýchlo si ho pozrite lebo sami vybije telefón!" pomyslela som si. V ďalšej megadlhej rade na ček in, kde vážili do autobusu batožinu, som sa s milým úsmevom predbehla, nikomu to nevadilo. Už videli moje kvapôčky potu na čele tak mali so mnou sústrasť. Po čekine som prebehla okolo sekuriťáka s víťazoslávnym úsmevom a nálepkou na mojom batohu. Pri autobuse, už konečne, ma chytila panika. Ja budem 9 hodín v autobuse a nemám zo sebou žiadne jedlo! A ani sm neraňajkovala! To bude moja smrť. Každý kto ma pozná, chápe moju fixáciu na jedlo..
Pána nakladajúceho batožinu som poprosila, či si ešte môžem ísť kúpiť jedlo, či mám ešte čas. "But you need to RUN!" tak som ranovala do najbližšieho fast foodu, kúpila som (fakt hnusne vyzerajúcu a ešte hnusnejšie chutnajúcu) bagetu, ani nečakala na výdavok a bežala naspäť. No a ešte 20 minút čakala na meškajúci autobus.
Na zastávke asi hodinu za JHB nastúpilo pár ďalších ľudí, z okna som sledovala "aký fešák, keby si tak sadol vedľa mňa". No a nesadol? Nie že by chcel, celý autobus bol prázdny, ale mal miestenku rovno vedĺa mňa. Na to, že bol zrejme miestny (rozumej čiernej pleti), sa mi neprihovoril rovno. Bolo mi to čudné, pretože som mala dojem, že všetci čierny miestny so mnou začnú konverzáciu aj keď o to vôbec nestojím. Tak sme sa asi hodinu viezli, sedeli vedľa seba a neprehovorili ani muk. Po nejakej dobe sme zastavili na obednú prestávku a ja som si za tých 10 minút stihla kúpiť burger (áno, dávam prednosť šalátikom, ale na výber zrovna moc nebolo). Vzala som si ho do busu a začala tlačiť do hlavy. Ani som si to neuvedomila, a zrazu ma môj spolusediaci potlapkal po ramene. Keď som sa otočila, dával rukou signál "spomaľ". Asi som ten burger hádzala do seba na európsky spôsob - fakt dosť rýchlo. A tak sme sa dali do reči. A zhovárali sme sa celú cestu. Konečnie niekto miestny, s kým sa dalo normálne baviť.. Vysvetlil mi veľa vecí o svojej krajine, ako je to so vzdelaním, prácou, mzdami. Ako sa žije v ktorom kúte krajiny a prečo býva deň cesty busom od svojej rodiny. POvedal mi, že bol vychovávaný tak, že si má každého vážiť, a že je jedno kto z akej krajiny je. Ja som bola celú dobu fascinovaná (po zážitkoch a dojmoch z Johannesburgu), že mi nedával žiadne návrhy, že so mnou rozprával úplne slušne a s rešpektom. Zaujímala ho Európa, cestovanie, a že by sa raz veľmi rád pozrel za oceán. Keď som si zapla notebook, aby som si písala do blogu, napadlo ma, že mám veľa fotiek. A tak som mu poukazovala fotky z Európy, kde som všade bola, a on sa mi veľmi pekne poďakoval, že som mu to ukázala a "čosi ho naučila". A tak sa z hororovej 9 hodinovej cesty stala celkom príjemná pohodlná cesta autobusom, ktorá vďaka milej spoločnosti ubehla extrémne rýchlo. Okolo 17.00 som dorazila do Estcourt, a spýtala sa, či ho na rozlúčku môžem objať. "Asi sa už nikdy neuvidíme", povedal. "Neviem, asi nie." A zakývala som mu na rozlúčku.
